Sandy rada trávi dni osamote v opustenej zátoke. Voda a piesok sú jej priateľmi. No raz príde čas, kedy jej osamelé dni skončia, pretože sa objaví on.
On z mora.
Poviedky a novely budú v zbierke zverejňované nepravidelne. Neviem, koľko ich bude. Vžd...
Sandy rada trávi dni osamote v opustenej zátoke. Voda a piesok sú jej priateľmi. No raz príde čas, kedy jej osamelé dni skončia, pretože sa objaví on. On z mora.
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
More sa ligotalo ako diamanty. Vždy ho obdivovala. Zaprisahala sa, že má tie najkrajšie odtiene modrej, aké kedy videla. Bosými nohami kráčala po vyhriatom piesku a sledovala vodnú hladinu. Nepatrné striebristé vlnky poskakovali tam a späť. Jej vlasy sa vlnili v jemnom letnom vánku. Ich farba bola čierna ako noc. Oči mala sfarbené do modro-zelena a v strede tváre sa jej chúlil drobný nos. Oblizla si plné ružové pery vyprahnuté od slnka a spomínala na neho. More bolo jeho domovom. Prišiel odtiaľ a keď nadišiel jeho čas, znova sa tam vrátil. Sadla si na zem a ešte chvíľu sledovala panorámu, ktorá sa pred ňou rozliehala. Zhlboka vdýchla slanú vôňu mora. Ľahla si do teplého piesku. Nedbala na to, že jej ostane vo vlasoch a doma ho opäť bude musieť vyčesať.
Zatvorila oči. Vybavila si deň, keď sa spoznali. Ulievala sa vtedy zo školy. Mali písať test z matematiky a jej sa deň predtým nechcelo učiť. Tak naň aj napriek možným negatívnym následkom nešla. Namiesto toho sa vybrala do zátoky obklopenej veľkými sivými balvanmi. Bolo to jej tajné miesto. Útočisko. Vždy sa tam ukrývala pred ľuďmi, keď chcela byť sama.
Obchádzala veľké kamene. No zarazilo ju, keď zbadala, že v piesku leží chlapec. Blonďavá hlava mu spočívala na mokrej zemi. Sandy videla iba vrchnú časť jeho tela, pretože výhľad na jeho nohy jej zakrýval balvan, spoza ktorého sa pozerala. Zľakla sa. Nevedela, či žije. Nehýbal sa. Nechcela sa k nemu priblížiť. Bála sa, že ak by nežil, bude mať z toho traumu do konca života. Nechcela byť svedkom niečej smrti. Najmä ak ide o mladého človeka, ktorý má celý život pred sebou.
A tak ostala stáť za balvanom a nazerala spoza neho. Čakala, či sa pohne. Odrazu začula hlasný nádych. Chlapec pohol rukou. Uľavilo sa jej. Jeho hlava bola otočená tvárou k moru. Keď ju zdvihol a ona zbadala jeho tvár, rozbúchalo sa jej srdce. Vzápätí na ňu uprel pohľad. Chlapcove oči mali nádherný modrý odtieň. Presne ako more. Chvíľu na ňu pozeral, no potom sa obrátil a pohol sa smerom k moru. Sandy vybehla spoza balvanu.
Keď zbadala spodnú polovicu jeho tela, doširoka roztvorila oči. Bol to morský chlapec. Namiesto nôh mal chvost farby mora. Snažil sa dostať do vody a odplávať preč.
„Počkaj. Kto si?" vyšlo jej z úst. Samú ju to prekvapilo. Nemala vo zvyku rozprávať sa s niekým, koho nepozná. No tento morský chlapec ju tak uchvátil, že musela niečo povedať. Chlapec ju nepočúval. Naďalej sa snažil dostať do vody. „Nechoď preč."
Znova na ňu pozrel. „Nemôžeš o mne nikomu povedať."
„Nepoviem. Čestné slovo."
Nadvihol sa na rukách. Napli sa mu svaly a dostal sa ďalej od vody. Prevrátil sa tak, aby si mohol sadnúť. Sandy sa k nemu priblížila. „Je... skutočný? Ten chvost."
