Bola jeseň a ja som sa zase tackala po uliciach. Nemala som nikoho,kto by ma v tejto kapitole života podržal. To bol vlastne aj ten problém,ktorý sa mi každý deň prehrával pred očami...STREDNÁ. Ja a moji rodičia sme sa presťahovali do Prievidze. V škole,na ktorú som chodila ma nikto nechcel ani len vidieť. Učitelia si na mňa zasadli a ja som mala problémy za to,že si všetko robím poctivo no oni to nevedia pochopiť. Našťastie som mala aspoň jedného kamaráta. Matúša. Matúš bol fajn aj keď...mali sme toho nie až tak vela spoločného no rozumeli sme si. Viem,že aj spolu s jeho kamarátom Peťom,taktiež mojim spolužiakom točili nejaké videá. Okay. Bola som do YouTubu zažraná. A keď som po prvý krát vstúpila do triedy skoro som skákala po katedre. No to som ešte nevedela aký môj idol Peter a.k.a Expl0ited je. Vôbec ma medzi seba neprial. Nezdalo sa mi,že by ma nemal rád a robilo mu problém sa so mnou rozprávať,ale bál sa ma. Teraz presne neviem či mňa,alebo svojich citov...bože čo si to namýšla...ja by som sa mu nikdy nepáčila. Ako som tak premýšlala,ani som si nevšimla že na chodníku bolo hovno ... Fuj! Našťastien som mala dom len cca 50 krokov takže mi to až taký problém nerobilo.
________________________________________________________________________________
Ráno som vyšla z paneláku a šla čakať na autobus. Bola som strašne lenivá ísť do školy,ktorá je odo mňa vzdialená skoro kilometer. Zbadala som-ako vždy-Peťa,Matúša a Kuba. Matúš sa na mňa pozrel a usmial sa na mňa. Úsmev som mu oplatila. Ale čo som nečakala bolo to,že sa na mňa usmial aj Peťo. Myslela som si,že sa mi to len zdá,ale všetci traja sa vydali smerom ku mne. Keď prišli Matúš mi povedal,že aj oni idú busom.Moje a Peťove pohľady sa pretly.
________________________________________________________________________________
Pozerali sme sa na seba asi minútu. Peťo ma skúmal pohľadom a povedal: "Pekná mikina." Nezmohla som sa na odpoveď no nakoniec som odpovedala "Ďakujem" Stal sa zázrak. Peťo sa so mnou rozprával.Celú cestu busom sme kecali. Ale potom sa stal ešte väčší zázrak. Povedal: "Nevedel som,že si taká fajn." a pousmial sa. "Ale prosím ťa." odpovedala som,aj keď sa mi kompliment páčil. Zrazu sme sa začali k sebe nakláňať. Môj nos sa skoro dotkol toho jeho,ale akoby sa naša inteligencia prepojila a rýchlo sme sa odtiahly preč. Peťo sa červenal...ON.SA.ČERVENAL! Dnešní deň sa zdá byť krajší a krajší.
________________________________________________________________________________
Dnes sa nám skrátilo vyučovanie. Naviac slnko pálilo,akoby bolo leto. Moje husté ryšavé vlasy som si rozpustila a dala dole mikinu. Vyzerala som fajn. Mala som na sebe rifle a košeľu. Pomaly som si vykračovala so slúchadlami v ušiach keď tu ma niekto chytil za plece. Pomaly som sa otočila. Bol to Peter. "Čau" povedal. "Ahoj" oplatila som mu pozdrav a usmiala sa. "Matúš a Kubo išli na doučoavnie.Mohol by som ťa odprevadiť? Cestu máme spoločnú tak prečo to nevyužiť?" Ahá,tak preto sa so mnou nerozprával! On sa hanbil pred kamarátmi! Je taký zlatý! V zápätí som povedala "Ak sa ti chce" Usmial sa a chodil po mojom boku. Nebola som zvyknutá mať niekoho pri sebe,obzvlášť niekoho,koho milujem. Chvíľku sme šli bezslova,no potom povedal: "Vieš,v sobotu mám narodeniny. Pôjdeme von s Matúšom. Nešla by si s nami?" Bála som sa povedať áno,no nemohla som povedať nie. "Ak by som Vám nevadila..." neisto som sa na neho pozrela no v kútiku srdca som dúfala,že povie "nevadila by si nám". "Ty a vadila? Teda...nie nevadila." Ani jeden z nás si nevšimol,že sme doma. Zastali sme v strede ihriska,ktoré máme pri panelákoch pre deti,aby sa mali kde hrať a hlboko sme sa zahľadeli do očí.
________________________________________________________________________________
"Čo si mám obliecť?" spýtala som sa sama seba. "Toto je divné,toto hnusné,toto príliš odvážne,toto staromódne..."hrabala som sa v šatníku s nádejou,že tam niečo nájdem. Potom som si spomenula,že sa mu páčila moja mikina. Alebo to bol len kompliment? To je jedno. Dala som si teda mikinu,rifle a tenisky. Prišla som na dané miesto stretnutia. Matúš a Peter tam už čakali. "Čaute" povedala som a usmiala som sa. "A..." "Ahoj!" Peťo prerušil Matúša a skoro pozdrav zakričal. Chvíľku sme mlčali. "Tak ideme nie? Tešíte sa?!" opýtal sa Peťo. "Poďme. A jasné že sa teším-e..." dodala som a vyrazili sme. Ten večer bol úžasný! Ani sme si s Petrom nevšimli,že Matúš už odišiel. Zázrak bol,že sme sa vôbec neopili.Keď sme sa asi okolo 11 večer prechádzali po parku zbadali sme lavičku. Sadli sme si na ňu. Keď sme sa na seba bez slov pozerali obom sa nám zablišťali oči. Behom sekundy sme sa začali bozkávať. Peťo mi začal dávať dole mikinu a ja jemu rozopínať tú jeho. No potom sme došli k názoru,že by nás mohol niekto vidieť. Šli sme teda k nemu domov. Priam sme utekali. "Mama?! Oco?!"zakričal. Nikto všakl nebol doma. Teda okrem Pauli. "Čau Peťo." "Kde ideš Paula?" "Nikde." "Dobre choď si kam chceš je mi to jedno." "A inač pekné naro..."Peťo tresol dvermi a tým prerušil Paulu. Otočil kľúčikom a zamkol. Pokračovali sme v tom,v čom sme skončili. Zvalili sme sa na posteľ. A začali...však viete.
________________________________________________________________________________
Zobudila som sa u Peťa. Priam pri ňom. "Dobré ránko." povedala som a hodila som sa o vankúš. Vyzeralo to komicky. Keď som však otvorila oči zbadala som dá sa povedať katastrofu. Všetko bolo hore nohamy. Huuups. Peťo ma chytil za ruku a ja som zas spadla na vankúš. "Ahoj"milo sa na mňa pozrel. Usmievali sme sa. Usmievali sme sa dlho. Ale potom povedal "Ďakujem za super narodeniny" "Maličkosť sa asi nehodí za odpoveď,že?"povedala som mu. "V pohode"zasmial sa. Bol to najlepší deň môjho života. Nikdy na neho nezabudnem. Nikdy.
________________________________________________________________________________
Zobudila som sa. V mojej posteli v mojom reálnom živote. V mojom reálnom ja. Kiežby sa sny plnili...Kiežby...
