Už som bola zvyknutá na prenádherné noci, keď som mohla sledovať hviezdy rozplývajúce sa podo mnou a z môjho mesačného kráľovstva som z diaľky obdivovala neustále meniaci sa svet smrteľníkov.
Noc bola pokojná a svetlá. Vďaka mojej nesmrteľnej moci mesiac žiaril na oblohe, osvetľoval temný svet smrteľníkov a hviezdy tancovali v jeho svetle. Aj keď to bola očarujúca krása, ktorá by nejednej bytosti vyrazila dych, nemohla som si to užívať. Nie tak sama a smutná. Sedela som na tróne, obklopená tichom a osamelosťou.
Aj keď som bola nesmrteľná, najvyššia bohyňa a mala som nekonečnú moc, cítila som sa prázdna. Túžila som po niečom, čo mi môj domov nemohol poskytnúť - po živote a spoločnosti. V celučičkom mesačnom kráľovstve som bola len ja a nikto iný. Ani jediná bytosť, ktorá by mi robila spoločnosť.
V chvíľke slabosti som sa rozhodla zísť z trónu a odísť z domova. Očarená zvukmi života som zostúpila do sveta smrteľníkov. Potrebovala som cítiť ich energiu, emócie a zažiť každodenné radosti a starosti. Bolo to moje tajné útočisko, miesto, kam som mohla uniknúť a na moment zabudnúť na svoju osamelosť.
Prešla som cez brány môjho kráľovstva a vkročila do mesačného lúča, ktorý ma preniesol na Zem. Keď som otvorila oči, stála som uprostred hustého lesa. Okolo mňa sa rozprestierala noc plná života. Počula som šuštanie listov, spev vtákov a tiché šuchotanie nočných tvorov. Neexistovalo tu jediné tiché miesto. Každý kúsok Zemi zaberalo čosi živé.
Bosými nohami som sa zabárala do studeného blata. Kašlať na to, že budem celá špinavá. Na moment som potrebovala cítiť smrteľnú stránku života a nefalšovaný chlad vychádzajúci zo zeme. U mňa doma blato nebolo – nikdy.
Chybovala som. Chovala som sa nepatrične. Nemala som opustiť Mesiac. Mojou povinnosťou ho bolo na večné veky chrániť a dodávať mu patričnú silu na osvietenie aj tých najtemnejších nocí. Nemala som ho opúšťať kvôli rozmarom.
Ach, nemohla som si ale pomôcť! Aj ja som predsa mala právo na niečo viac, nie? Ostatní bohovia neboli takí opustení ako ja. Žiarlila som na nich. Chcela som to čo oni. Preto som občas Mesiac opustila, aby som sa pozrela do iných zákutí svetov.
Takáto noc bola ideálna na útek. Hviezdy žiarili na oblohe, mesiac svietil plným jasom a ja som cítila, ako sa príroda okolo mňa prebúdza. Cítila som sa živá, keď som mohla kráčať po zemi, dýchať čerstvý vzduch a počúvať šepot vetra v stromoch. Smrteľný svet mal svoje čaro, ktoré mi pripomínalo, že som viac než len bohyňa, že som tiež schopná cítiť a prežívať.
Mala som za sebou katastrofálne rande. Vo chvíľke slabosti som súhlasila s tým, že sa stretnem s Nialom. Pravda bola však taká, že upírsky boh fakt nebol chlapík, s ktorým by som plánovala stráviť celú večnosť a dobrovoľne by som sa podujala na to, aby som mu zohrievala hviezdnu posteľ plnú žeravých uhlíkov.
Avšak Nialovi sa nedalo povedať nie. Pokiaľ niečo chcel, tak to musel dostať. Mohla som byť bohyňou žiarivého mesiaca, avšak on bol niečo viac. Bola som oproti nemu ako maličké svetielko, rýchlo pohasínajúce...
Preto som sa ponížila a zahrala som sa na katastrofálnu ženu, aby ma odmietol. Och, isto ma bude ohovárať! No našťastie som si zachránila kožu. Škoda, že ma to stálo hrdosť.
Preklínam vyšších bohov, ktorí si dovolia používať moc na tých slabších. Nasrať n...
„...na toho mäkkýša," započula som mužský hlas. Strhla som sa, keď niekto za mňa dokončil moju myšlienku. Chcela som sa vyhýbať smrteľníkom a len na moment okúsiť ich živú zem. Nepútať pozornosť. Teda je jasné, že sama by som si nevybrala slovo ako je mäkkýš a Nial sa nedal považovať za slabocha, no...
أنت تقرأ
Mesačný milenec
خيال (فانتازيا)Bohyňa Mesiac žije osamelý život vo svojom žiarivom kráľovstve, túžiaca po spoločnosti a dobrodružstve smrteľného sveta. Osamelá sa rozhodne zostúpiť na Zem, kde stretne divokého a nebezpečného vlka Jaomieho. Očarená jeho nespútanou krásou a surovou...
