Tajomstvá kvapky krvi ✔

14. MOTELOVÁ IZBA

- Sarra -

„Zajtra ráno musíme vyraziť ešte pred svitaním." Oznámi mi John. Nachádzame sa uprostred ničoho v starom motely, ktorý sa perfektne hodí do hororu. Izba je doslova prehnitá, síce čistá ale je to cítiť pach hniloby. Nie som teda vôbec náročná ale do teraz sme bývali v luxusných airbnb a teraz starý motel vedľa diaľnice.

„Ešte pred svitaním, nie je lepšie keby ideme až po raňajkách?" spýtam sa neisto. Moja neistota ide práve z Johna, ktorý sa už asi hodinu chová veľmi čudne.

„Nie, musíme ísť skôr. Podľa súradníc by sme tam zajtra okolo 11 mohli byť. Teda ak by sme vyrazili okolo 9tej ako obvykle." Zmraštím obočie, nerozumiem mu prečo by sme sa teraz mali ponáhľať. Mám sa priznať vôbec sa mi tam nechce. Má ma to miesto síce ochrániť ale riziko, že všetci na mňa zabudnú je horšie.

„Tak prečo nejdeme o tej deviatej?" trošku ho podrypnem drzým hlasom.

„Pretože tam musíme byť skôr." Odpovedal rovnako drzo ako ja. Nehovorím, že som na jeho správanie odborník ale trochu som ho spoznala a toto jeho dnešné správanie sa k nemu vôbec nehodí.

„Čo ..." skočí mi do reči: „Sarra, nechaj to tak daj si sprchu, pusti si telku, rob čo chceš len som ti oznámil, že zajtra skoro ráno vstávame. Vlastne najlepšie by bolo keby si išla spať." Wow tak takto sa naozaj ešte nikdy nesprával a mám sa priznať trošku ma to rozčúlilo, tej jeho direktívny tón bol naozaj nechutný.

„Fajn." Odvrkla som. Nervózne som prešla k posteli na nočnom stolíku bol ovládač od televízora, ktorý si pamätajú ešte moji starý rodičia a snažím sa ho pustiť. On si moje teatrálne gestá vôbec nevšíma. Nervózne chodí po izbe zastrie závesy. A sadne si na svoju posteľ, keďže táto izba má dve lôžka, na rozdiel od bytu v ktorom sme prespávali včera. Mám sa priznať bola som trochu sklamaná, že si ustlal na gauči a nie veľa mňa. Tá posteľ bola naozaj veľká a aj keby nedal do stredu vankúše ani by sme sa nestretli.

Je už pol jednej a ja som ešte ani oko nezažmúrila. Možno je to za Johnovú zlú náladu ale naozaj sa mi nedá spať. Televízií nič nedávajú a tak obaja celú noc sledujeme akúsi talkshow. Pozriem sa na Johna, ťažko sa mi to priznáva ale bude mi ľúto ak si ma nebude pamätať. Stále rozmýšľam nad tým ako ho presvedčiť aby ma na ten ostrov nezobral.

Zamýšľam už dosť dlho nad jednou vecou ale moja odpoveď je stále rovnaká. Nechcem byť upír ani vlkolak. Chce byť obyčajný človek, ktorý žije spokojný život bez akýchkoľvek problémov. Chcem žiť niekde na predmestí a mať dokonalú rodinu. Čím viac sa dostávam do svojej situácie, viem že tento život pre mňa nie je. Či už sa dostanem na ten ostrov alebo ostanem tu stále budem súčasťou nadprirodzeného sveta a s čím som si viac ako na 100% istá budem si musieť vybrať. Buď sa vrátim k rodine a budem vlkolak alebo zostanem s Johnom a budem upír. Stále dúfam, že je tu ešte jedna možnosť byť normálna.

„John, spíš?" viem že nespí ale nejako začať musím.

„Čo myslíš?" odvrkne, ja prevrátim oči a trošku sa podvihnem aby som na neho lepšie videla.

„Chcel si sa stať upírom?" chvíľu ostane ticho, nemo hladí do televízie, som si úplne istá, že táto téma ho veľmi zaujala.

„Lepšiu tému na večer nemáš?" nakoniec povie pobavene, ja len myknem plecom a pozriem sa spýtavo na neho.

„Vlastne ... ani nie. Skutočnosti, keď som sa týmto stvorením stal, som ani len netušil, že upíry existujú. Otec ma poslal na internátnu školu, chcel mať so mňa pána dokonalého. Teda chcel mať so mňa to čo vtedy pokladalo za dokonalé. V roku 1899 bola trochu komplikovaná situácia. Mal som 19 a moje záujmy boli sukne dievčat a nie polovníctvo, víno a svadba. Tá škola bola čisto pre mladých delikventov, okolí nebolo nič iné len les a niečo cez 100 šialených chalanov. No vždy sme si našli nejakú skulinu ako si zaobstarať tvrdý alkohol a nejakú ..." nachvíľu sa odmlčal, viem že nechcel vyzerať predo mnou ako skukničkár. „... šľapku. Mali sme, no ako to nazvať vtedy to party ešte nebola ale posedenie pri mlyne. Prišiel vychovávateľ a chcel nás nahnať do internátu. Väčšina ho poslúchla no pár z nás ušlo. Z dôvodu aby sme sa vyhli trestu. Ja som sa schoval v mlynskom kolese. Keď vychovávateľ odišiel, chcel som ísť za ním. Mal som trochu v gatiach. Ostal som tam sám a v novinách sa o ničom inom nepísalo, len o rozparovačovi, ktorý zabíja po nociach. Vieš si asi predstaviť, čo to so mnou spravilo a ešte nejaký ten alkohol v krvi." Ostal ticho, v očiach mu bolo vidno strach. Mala som pocit akoby to celé prežíval znova.

„Ak nechceš nemusíš to dokončiť." Nemyslela som to úplne vážne, pretože ma to naozaj zaujímalo ale nechcela som mu ani ublížiť. Bolo vidno, že na to nespomína najradšej.

„Zabil ma. Bol som jeho posledná obeť. Tak sa to písalo aspoň v novinách a to povedali mojej rodine. Moje telo sa nenašlo. Premenil ma a všetko to čo o mojej smrti hovorili som počúval, chcel som ísť za mamou a povedať jej, že som v poriadku ale nemohol som. Ten upír, si len hľadal spoločníka na dlhé noci a ja som sa mu zdal ako najlepšia možnosť. Teda to som si myslel. Naučil ma všetko ako sa kŕmiť a nezabiť ale aj to ako zabiť a potom sa na mňa veľmi rýchlo vykašlal. Ostal som na všetko sám, nemohol som sa vrátiť domov, do školy, proste nikde. Ostal som v tom mlyne a noc čo noc som sa chodil prechádzať po meste až ma našla Celeste, teda našla prišla si po mňa ..." No tak toto som naozaj nečakala, s delikventa upír, ktoré si nájde princezná. Wow.

„Povedal si že to si, si len myslel, premenil ťa ..." skočil mi do reči. „To je jedno mali by sme ísť obaja spať, za pár hodín stávame." Pozrel sa na mobil nastavil budík a naznačil mi aby som vypla televízor, čo som aj spravila. Zaspala som s myšlienkami na jeho premenu. Cele to bolo zvláštne. Na jednej strane jasné a na druhej tajomné. Nebudem mať už veľa času to zistiť ale posnažím sa, zistiť určite viac.  

*********

Zobudil ma budík, celú noc, som mala divné sny asi to bolo jeho príbehom o premene na upíra. Na konferenčnom stolíku pod oknom bolo položené papierové vrecko s potravinami, ktoré mi bol kúpiť k raňajkám. Mám pocit, že nespal celú noc, má kruhy pod očami a je k tomu rovnako vystresovaný ako včera.

„Idem do sprchy aby som tam prišla čistá." Trošku som provokovala. No on sa len zdvorilo usmial a pozrel sa stále von oknom.

Kúpeľňa bola malá a veľmi staro zariadená. Vaňa, ktorá bola dominantou kúpeľne, mala už hrdzavé miesta. Do záchodu stále tiekla voda a najhoršie na tom boli nepríjemne zelené dlaždice. Osušku som si položila na umývadlo a vedľa nej čisté veci. Nechcela som si dať horúci kúpeľ, ktorý by mi naozaj bol treba, no už včera som zistila, že tu tečie dosť ľadová voda. Po chvíle začala tiecť vlažná, čo ma celkom potešilo, lebo na ľadovú sprchu som naozaj pripravená nebola. Vošla som do vane zatiahla som oranžový záves, ktorí sa vôbec nehodil k tým zeleným dlaždiciam. Naozaj by ma zaujímalo, kto tento motel navrhoval. Na ruku som si vytlačila tekuté mydlo.

Vtedy sa otvoria dvere do kúpeľne. Ostala som v šoku. Vedela som že to je John ale aj tak som zľakla. Asi ma viac trápila predstava, že ma uvidí nahú a že uvidí moje nesymetrické prsia. Áno páčil sa mi a chcela som pred ním vyzerať dokonalo, no svoje telo nezmením. Rázne mi vošiel do sprchy. Mimovoľne som si prekrížila ruky cez hrudník a otočila sa mu chrbtom.

Nechal odostretý záves do pol vane chytil ma za ústa a do ucha mi zašepkal: „Buď po tichu." Mala som strach, nevedela som čo sa deje ale cítila som, že nič dobré. Poslúchla som ho, nevydala som ani hlások, dá sa povedať, že som ani nedýchala. Z izby sa ozývali dva mužské hlasy. Jeden starší a jeden mladší, nedokázala som rozoznať o čom hovoria. Jeden s nich vošiel do kúpeľne. John stuhol a ja sním. Nevidela som, kto to je no strach som mala veľký. Čo som však vedela na 100%, bolo to že toto dobre nedopadne.

„Hej máme to!" ozval sa druhý hlas, chlap s kúpeľne odišiel a to sa ani poriadne nepozrel, či sa tam niekto nenachádza. Počuli sme buchnutie dverí a vtedy mi padol kameň zo srdca. Vôbec ma nezajímalo čo našli, bola som šťastná, že sme boja nažive. John vyšiel z vane a hodil po mne osúšku. Ja som si ju omotala okolo seba. Vtedy sa otočil a šibalsky sa usmial.

„Celkom fajný zadoček." Povedal a žmurkol na mňa. V tom momente som sa celá začervenela. No chcela som rýchlo prehodil tému. Fakt, že si ma prehliadol nahú ma trochu desil.

„John, čo to bolo?" vyšla som aj ja z vane, on pomaly otvoril dvere a vyšiel von. Rolety boli odtiahnuté a dnu pálilo už ranné slnko. John sa rozbehol ku svojmu nočnému stolíku.

„Do riti, do riti, do riti." Opakoval stále dokola, chytil sa za hlavu a chodil hore dole po izbe. Nerozumela som čo sa deje.

„John, čo sa deje? Zobrali niečo dôležité?"