OBYČAJNÁ & PRIEMERNÁ //Max Verstappen

2.

Niektorí ľudia cítia dážď a ostatní? Ostatní len zmoknú. Ja som bola vždy tá, ktorá dážď cítila. Dnes prší. Zobúdzam sa na zvuk dažďu ktorý padá na moje strešné okno v byte. Uvarím si kávu a idem na balkón zapáliť si cigaretu. Milujem búrky, preto lebo sú ako ja. Nepredvídateľné a nebezpečné. A zároveň smutné a pochmúrne. Ale keď ich cítite, cítite z nich radosť a satisfakciu za všetky smutné dni predtým, lebo dokážu odplaviť vaše problémy. Ale na druhej strane, búrky sú náladové a rôznorodé. Sedím na balkóne, fajčím poslednú Marlborku a premýšľam nad dnešným dňom.

Napísala som Lare. Bola nervózna, zrejme prišla nad ránom domov a teraz to ešte dospávala. Dohodli sme sa, že zájdeme cez obed na kávu, do našej obľúbenej kaviarne s názvom CAFETERIA.

O včerajšej noci sa so mnou nechcela rozprávať, aj napriek tomu, že som sa snažila s ňou nadviazať konverzáciu. Bola ticho, ako taká myška.

– Je Lara v poriadku? – pípla mi SMS z neznámeho čísla, ten kretén zo včera si musel prepísať moje číslo z telefónu Lary, keď sme spolu volali. Určite ďalší barový úchyl.

– Nemala by byť? Čo sa stalo? – odpísala som, zaujímalo ma, prečo sa na ňu tak zaujíma.

– Odkáž jej, že my muži jednoducho rozdeľujeme lásku a sex, zatiaľ čo vy ženy to beriete rovnako a povedz jej, nech nie je smutná – odpovedal.

Neskôr mi napísal príbeh o tom, čo všetko sa včera stalo. Keď som odišla, potykali si, spoznali sa, vypili pár panákov a odišli k nemu domov. Lare sa samozrejme páčil, ona jemu nie. Chcel si len užiť. Bol to hajzel, ale bol zaujímavý. Vlastne, je úplne rovnaký ako Lara. Ale netvoria spolu prijateľný celok.

Z nás dvoch by prijateľný celok bol. Písali sme si vyše hodiny, až som takmer zabudla na všetky povinnosti, ktoré mám.

Rozprávali sme sa o živote, o trápeniach, o bolesti. O rodičoch, o starých rodičoch, o bývalých priateľoch a priateľkách.

Nechcel vedieť moje meno, nepýtal si moju fotku. Chcel sa so mnou len rozprávať. Dlho a veľa. A ja som to cítila úplne rovnako. Zahrávam som sa s ohňom. Je to pre mňa niečo absolútne nové a rozhodne, toto odpisovanie môže byť zaujímavé a oslobodzujúce, nepoznáme sa a môžeme jeden druhému vyliať svoje srdce - a taktiež ma môže 60 ročný muž predať na orgány.

– Čo keby sa stretneme? – navrhol muž na druhej strane.
– Zoznámil si sa už takto s niekým?
– Ešte nie.
– Ani ja.
– A koľko krát si šiel na schôdzku na slepo, ak si niekedy šiel?
– Nechodím na rande, len tak s niekým – opäť mi pípla správa na telefóne.
– A to máš aké kritéria, preboha?
– Ťažko povedať, svoj život si neriadim sám.
– A prečo sa chceš teda stretnúť so mnou, aj keď si ma nevidel a nevieš kto som?
– Asi som zúfalý, alebo som jednoducho len muž s fantáziou a čo nie je, to si viem predstaviť.

Telefón som hodila do kabelky a zapla som si šetrič batérie, bežala som po schodoch až k bytu Lary, ktorá na mňa už čakala nachystaná.

Bol studený jesenný deň a vonku padali krúpy veľké ako holubie vajce. S hlučným treskom dopadali na chodník a s ešte hlučnejším na obďaleč zaparkovanú motorku a kovový pútač. Ulica bola vyľudnená ako po zániku civilizácie, medzi dlažobné kocky vbíjali krúpy mokré účtenky a papierové obrúsky, ktoré pred pár minútami odvial poryv vetra z náhle opustených stolíkov.

Z kaviarne civeli von niekoľkí návštevníci. Z polovice suchí a šťastní, že tej apokalypse unikli, z druhej polovice premočení a šťastní, že sú už vnútri a môžu si zohrievať ruky o svoje caffè latté.Vonku sa opäť zablyslo a takmer vzápätí zahrmelo.Nestihla som počítať ani sekundy. Tri sekundy medzi obrazom a zvukom by znamenalo, že elektrický výboj je vzdialený asi kilometer. Ale tri sekundy to neboli. Ani dve. Možno jedna.