v prvom rade sa Vám chcem z celého srdca ospravedlniť, že som dlhú dobu nič neposlal. Uplynulé dni boli namáhavé. Počasie sa zopsulo – už štvrtý deň v kuse leje a v zákopoch nám stojí voda, iba dnes k obedu sa trochu vyčasilo. Od minulej soboty sa nič zásadnejšie neudialo. Nepohli sme sa ani o pol metra - ani my, ani oni. Myslím, že to tak bude ešte hodnú chvíľu, ale ktovie? Stať sa môže čokoľvek...
Okrem počasia nás kvária aj všakovaké iné veci. Od vlhoby a špiny máme dorantané nohy. Vší je tu veľa a potkanov tiež obrovské množstvo, sú veľké ani mačky a smelé až tak, že sa neboja uchmatnúť jedlo priamo z taniera. Najhoršie je asi to, že tie potvory sa rýchlo množia, takže i napriek tomu, že ich strieľajú, za dva mŕtve prídu ďalšie štyri. Jeden vojak ich za deň chytil vyše tucta, chlapi sa mu smiali, že po vojne si ich môže vypchať a vystaviť podobne, ako si poľovníci s pýchou vystavujú jelenie parožie.
Z bojov a prestreliek Vám toho veľa písať nechcem, aby Vám ťažko neprišlo, preto ak chcete, prejdite očami o pár riadkov nižšie, táto stať je skôr pre otca, keď sa minule na to pýtal... Pár metrov odo mňa zastrelili vojaka. Mohol mať nanajvýš dvadsať. Mne sa podarilo ujsť, on také šťastie nemal – guľka ho zasiahla od chrbta. Myslím, že sa dostala niekde do tých miest, kde je srdce, pretože v tom okamihu bolo po ňom. Spadol na zem do blata, tvár otočená ku mne, oči otvorené, z úst aj chrbta mu vytekala krv. Pozeral som sa tamtým smerom sotva dve sekundy, ale aj to málo stačilo na to, že si ten výjav budem pamätať do konca života. Niekedy ma spomienka na to máta v snoch, ibaže tam neleží on, ale namiesto neho ja... Smrť tu cítiť všade, je ňou nasiaknutá zem, vzduch, a aj tie o dve/tri čísla väčšie či menšie kabáty polepené krvou a blatom.
Predvčerom som našiel Fridricha, kamaráta, čo som Vám ho minule spomínal, ako tupo civí pred seba. Od prírody bol zhovorčivý, preto mi to prišlo zvláštne. V ruke držal list. Dovtípil som sa, že jeho mĺkvosť bude mať čo dočinenia práve s tým a nemýlil som sa. Keď som mu ho bral z ruky, ani neprotestoval, neborák, tak ho to zasiahlo. Jeho mať mu písala, že brat mu padol na východnom fronte. Pane na nebi, prvý raz v živote som bol vďačný za to, že nemám bratov, aspoň sa deň čo deň nemusím strachovať o ich život...
Ale dosť už o smrti! Dnes cestou na obed som si popri ceste všimol ružový ker. Ihneď som si na Vás spomenul, drahá mamičko, že presne také máte rada. Som vďačný i za to jedlo, čo nám tu dávajú, aspoň nepomrieme od hladu, ale sa mi veru zacnelo dnes za vašimi domácimi buchtami, ak mám pravdu povedať...
Pozdravujte otca i sestru a vkladajte nás do modlitieb, nech táto vojna čím-prv skončí. I ja sa modlím, ešte som nestratil vieru a myslím že ona je tým, čo ma ešte stále drží pri živote. Pán Boh a spomienky na Vás doma. Verím, že sa ešte niekedy stretneme, nech to už bude kedykoľvek.
Objímam Vás všetkých a srdečne pozdravujem,
Váš syn a brat Beňko.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
