Hoppla! Dieses Bild entspricht nicht unseren inhaltlichen Richtlinien. Um mit dem Veröffentlichen fortfahren zu können, entferne es bitte oder lade ein anderes Bild hoch.
-
pohorie Ťanšan, Kirgizsko -
„Na začiatku bol sľub.“
Kniha Utópia v Leninovej záhrade je debutom z pera slovenského novinára a redaktora Lukáša Onderčanina. Na viac ako 400 stranách nám ponúka pozoruhodné rozprávanie, ktorého dej sa odohráva takmer pred jedným storočím. Zachytáva v ňom životy ľudí – najmä Čechoslovákov, presvedčených komunistov, ktorí sa rozhodli zanechať svoju vlasť za sebou a s vidinou lepších zajtrajškov odcestovať na územie vtedajšieho Sovietskeho zväzu a založiť Interhelpo (a niektoré ďalšie komúny, o ktorých tu tiež nájdeme zmienku, avšak dej sa sústreďuje najmä okolo tejto konkrétnej a okolo ľudí, ktorí ju tvorili a budovali).
Toto bolo (pre mňa) Dielo s veľkým „D“. V prvom rade si dovolím vyzdvihnúť vizuál knihy. Ľudia, ktorí na ňom pracovali, odviedli skutočne dobrú robotu. Text je popretkávaný dobovými fotkami a rôznymi dokumentami, úryvkami z novinových článkov a korešpondenciou, na začiatku sú mapy a obrázky, na konci zas časová os, ktoré ešte dokázali zosilniť čitateľský zážitok. Ten je už aj tak sám o sebe veľmi silný - bolo vidieť, že autor si dal s písaním skutočne záležať, čo dokazujú aj mnohé zdroje v závere knihy a tiež autorov nesporný rozprávačský talent, ktorým si dokázal udržať moju pozornosť.
Myslím, že román si nájde veľké množstvo čitateľov najmä z radov ľudí zaujímajúcich sa o históriu národa, respektíve dejiny našich predkov. Priznávam, že predtým, ako sa mi táto kniha dostala do rúk, som nemala o existencii niečoho takého, ako je Interhelpo ani poňatia. Dostala sa ku mne o tom iba letmá zmienka, keď sme boli v uhrovskom múzeu v súvislosti s A. Dubčekom (aj Ľ. Štúrom, ale to by bolo iné obdobie). Bolo pre mňa veľmi zaujímavé čítať o ľuďoch z nie až tak dávnych čias, o ich odvahe a zanietení pokračovať v budovaní svojho spoločného sna, ktorý bol možno až príliš krásny na to, aby to bola pravda – na to, aby to skutočne dlhodobo fungovalo a pretrvalo. Ale bolo fascinujúce sa dozvedieť o vzostupe a páde tejto skupiny zanietených ľudí prekonávajúcich prekážky toho, čo prišlo. Či už to boli choroby, klíma, na ktorú neboli zvyknutí, jazyková bariéra, odlúčenie od blízkych, i keď väčšinou asi dobrovoľné, a tiež napríklad roky hladomoru v ZSSR zapríčinené rozhodnutiami (aj) Stalina.
Je naozaj ťažké vybrať časť, ktorá ma oslovila najviac, nakoľko celá kniha stojí za prečítanie, ale oslovila ma napríklad táto (z kapitoly Nechcený transport, str. 207): „Štvorica Donovalčanov a Jilemnický si krátili čas vo vlaku hrami aj učením sa zložitej ruskej abecedy. Na vagón si vyvesili veľký transparent v ruštine s nápisom Mládenecký vozeň. Na niektorých staniciach sa tak mladé dievčatá zbehli práve k tejto časti vlaku. Po večeroch sa odtiaľ ozývala hudba – Peter vedel dobre hrať na gitare, a tak bola vo vozni vždy zábava.“ Pri tomto som si uvedomila, že tí ľudia sa navzájom často ani nepoznali, ale spájalo ich isté presvedčenie, ktorému verili celým srdcom (minimálne na začiatku). Iste, mnohí odišli a nevytrvali, ale z cudzincov sa neraz stali dobrí priatelia. A i keď je sen o spoločnosti, v ktorej si všetci ľudia budú navzájom rovní, utopistický, Interhelpovci nám zanechali zaujímavý príbeh nehodný upadnutia do zabudnutia. Som vďačná, že som mala možnosť spoznať ho.
-
Hoppla! Dieses Bild entspricht nicht unseren inhaltlichen Richtlinien. Um mit dem Veröffentlichen fortfahren zu können, entferne es bitte oder lade ein anderes Bild hoch.
