Tristošesťdesiatpäť

6. kapitola

Jeho život mal vždy skvelý zmysel pre humor. Keď chcel vyhrať súťaž o auto, vyhral v nej kľúčenku. Keď si chcel na výške vytiahnuť z otázok, ktoré sa naučil, vytiahol presne jednu z troch ktoré preskočil, pretože mu neprišli dôležité. Keď sa ako decko rozplakal a chcel aby ho mama vzala do náruče, strelila mu facku, aby konečne sklapol. A keď chcel, naozaj veľmi chcel, Árona kvôli sebe už nikdy nestretnúť... Predhodí mu ho život, osud alebo algoritmus vesmíru do cesty hneď na druhý deň od vyslovenia želania.

Možno čosi aktivoval. Niečo ako: Aktivujte kýchnutím špeciálny balíček stupídnych náhod. A on si omylom kýchol a bolo to. Ako inak bolo možné, že ho znova vidí? Jasne a zreteľne korčuľovať dozadu v snahe obrániť pásmo a získať puk. Nemohol vedieť, že Damien občas chodí na štadión. Nemohol... Hokejku v rukách zatúži zlomiť na polovicu. Chvíľu dokonca uvažuje, že odíde, ale nakoniec to neurobí. Prišiel si zahrať, takže si zahrá.

Sadne na lavičku a z batohu vytiahne korčule. Všetky tváre na ľadovej ploche pozná, hral s nimi každú sobotu. Bez chráničov. Len hokejky a puk. Utiahne šnúrky tak, až ho zabolí kotník, takže ich znova povolí a stiahne o poznanie slabšie. Je nervózny. Cíti to až v končekoch prstov, ale vlastná tvrdohlavosť mu nedovolí odísť.

„Hej Damien! Chýba nám akurát jeden hráč. Už som si myslel, že si sa na nás vykašľal ako každé leto," zakričí na neho ktosi z hráčov v skupinke a hokejku prehodí na chrbát aby sa natiahol. Naopak jeden konkrétny zas pri zmienke známeho mena zabrzdí a zarazene sa obzrie po osobe sediacej na lavičke.

„Tak pohni! Nemôžme hrať štyria na troch. Tuto Majk priviedol Árona. Niekedy hral za..."

„Mohol by si sklapnúť?" opýta sa ho Damien s nezáujmom, ,,dík."

Upraví čiapku, z ktorej mu vykúkajú končeky vlasov, a prehodí cez ňu kapucňu čiernej mikiny. Ruky schová do rukavíc a poskočí, aby skúsil, či korčule sedia ako majú. Až potom sa rozhodne rozkorčulovať. Urobí dve kolečká bez toho, aby na niekoho z hráčov pozrel, ale klamal by ak by tvrdil, že ho Áronov výraz nezaujíma. Zaujíma totiž až kurevsky moc. Prehodí hokejku do druhej ruky, zastaví pri zbytku opierajúcom sa o mantinel a jednoducho ich pozdraví.

„Damien vo svojej pozitívnej nálade," buchne mu Brice do ramena, od chladu potiahne nosom a odpľuje, ,,tak fajn. Znova sa rozdelíme."

,,Ochrchlal si mi korčule," začuje odkiaľsi zmierený hlas, ale nedokáže určiť komu patrí. Akoby ho ktosi vtiahol do vákua, kde všetko ostatné stíchne práve vo chvíli, v ktorej dvihne pohľad, pozrie na Árona a pochopí, že je rovnako prekvapený a neveriacky na neho zíza. Líca má trochu červené od námahy, vlasy rozcuchané pohybom a oči lesknúce ako dva ónixy. Vyzerá dobre, to Damien prizná ihneď.

Odvráti sa, no stále na sebe cíti jeho pohľad. Počas toho, ako na kopu nahádžu hokejky a Brice z nich štyri vyberie a štyri nechá ležať na ľade. Počas toho, ako sa podľa nich rozdelia do týmov, a Damien vymení svoju hokejku za Maxovu aby nebol s Áronom v tom rovnakom. A všetko si všimne aj Brice, ktorý žartovne nadhodí, či sa snáď poznajú.

„V živote som ho nevidel," odpovie mu Damien nenútene a rozkorčuluje sa do stredu plochy. Pohybuje sa rýchlo a prudko zabrzdí, keď prejde okolo puku. Cíti pomaly rastúci hnev a to, ho rozčúli ešte viac. Nemá dôvod cítiť sa naštvane, nemá dôvod cítiť sa ublížene. Nemá dôvod... Sakra. Čurácke tmavé oči. Kiežby ich nikdy nestretol.

Skontroluje stav ostatných, nahrá Majkovi, ktorý drží svoju pozíciu a
prekorčuluje ďalej, aby sa dostal do tej svojej. Pocit rezania ľadu pod nabrúsenými korčuľami je to, čím si dnes plánuje vyčistiť hlavu. Dať pár gólov, vyžmýkať telo a zbaviť mozog potreby vymýšľať ďalšie chujoviny. No tak sa na neho pozri... Takmer zavyje nad tým, ako pateticky si pripadá a ako nechutne ho zrádza vlastná hlava. Ako prekladá nohu cez nohu, ako sa sústredením mračí a ako sa na teba vyzývavo pozrie keď strelí prvý gól. Správne. Pokračuj. Sleduj ho. Pretože to chceš. Frustrovane buchne hokejkou po ľade. Znova cítiť jeho pery na koži. Vzdychať mu do úst...