Celý môj život som hľadal niekoho normálneho. Niekoho na koho sa môžem spoľahnúť, niekoho na koho sa môžem bez strachu obrátiť. Keď som zistil že tá osoba si ty bol som najšťastnejší človek na svete. Bolo to príliš dobré na to aby to bola pravda. A nemýlil som sa, nebola.
Trvalo mi príliš dlho na to aby som si uvedomil čo sa deje.
Bolo to na večeri s tvojimi rodičmi. Posadili ste ma za čelo stola a tak som mal dobrý výhľad na vás všetkých. Tvoja mama sa na mňa vrelo usmievala, na môj vkus až príliš ale to ma z miery nevyviedlo. Škrabance na jej rukách som dával za vinu mačke ktorú ste mali a prasknuté okuliare jej nešikovnosti.
Tvoj otec bol dobre stavaný muž so silnými názormi. To že sa cez jeho tvár tiahla jazva mi prišlo dosť samozrejmé.
Tvoj pohľad bol to čo ma vtiahlo do reality, hovoril že miesto večere sa budem podávať ja.
Všetky tieto faktory mi do mozgu vysielali len jeden signál , Uteč!' Ale bolo pozde. Akonáhle som otvoril vchodové dvere, moju bránu do slobody, bol som zastavený tvojím bratom ktorý stál vonku. Jeho prítomnosť mi spôsobila husiu kožu.
Posledná vec čo si pamätám je ostrá bolesť a tvoje slová,,bolo mi potešením"
Nakoniec si nebola až tak normálna.
