Bola nádherná noc. Hviezdy žiarli rovnako a vietor sa pohrával s korunami stromov.
Bolo dvadsiatehoštvrtého decembra a študenti už dávno spali s očakávaním ranných darčekov.
No jeden sa nechádzal vo svojej posteli. Vlastne to už ani nebol žiak. Pre každého nemal žiadny očividný dôvod tam byť, no on vedel prečo tam je a to bolo hlavné.
Stál tam, kde stratil vieru, tam odkiaľ spadlo telo muža ktorému tak dôveroval. Tam kde bol zabitý.
Toto miesto mu pripomínalo čo ľudia musia urobiť pre vyššie dobro. Že občas musia zabiť jediného človeka ktorý vám kedy veril ,len kôli tomu aby ste zachránili život ostatných ľudí
Na vrchole veže stál on. Sledoval oblohu nad sebou a užíval si výhľad na hviezdy. Prišlo mu že sa snažia tak ako by mali žiariť naposledy.
Žiarili pre neho akoby vycítili čo sa chystá urobiť. Žiarili lebo lebo ho chceli odradiť a túžili aby si to rozmyslel.
No onp bol tvrdohlavý. Rozmýšľal nad tým už dlho. Urobil všetko čo mal, splnil svoj osud a teraz bol prebytočný.
Iný ľudia by na jeho mieste plakali, smiali sa alebo by prejavili hocijakú inú emóciu, no on nie. On len sledoval hviezdy a odčítaval posledné chvíle.
10...9...8...7...6...5...4...3...2..
Pustil sa zábradlia a potichu zašepkal poslednú číslicu.
Táto kapitola je z mojej starej knihy 24 dní ktorá nikdy nevyšla. Prišla mi dobrá tak som sa rozhodla ju zrecyklovať.
