[TAEKOOK] Love of Tomorrow | SK

11

,,Poď!" hneď ho Jungkook hnal. Obaja sa smiali počas bežania nevedno kam. ,,Kam sa ponáhľame?" spýtal sa Taehyung. ,,Mám pre teba prekvapenie!" Taehyung sa rozžiaril a s očakávaním ho nasledoval. Opäť zastali na lúke. Teraz tam ale stál stojan s plátnom a farbami. ,,Čo to má byť?" spýtal sa Taehyung milo a spomalili krok smerom k plátnu.
,,Zapózuj." povedal Jungkook. Taehyung nechápal prečo. ,,Chceš namaľovať mňa?" pozrel sa naňho a pristúpil bližšie. On sa na Taehyunga iba usmial a čakal. Taehyung si sadol pred neho a pozrel sa stranou aby namaľoval jeho bočný profil. Jungkook si nemohol pomôcť nepozerať sa naňho. Jeho srdce vyjadrovalo dynamiku melódie obdivu...
Začal teda maľovať.
Taehyung si ale spomenul na Jungkookove včerajšie slová: ,,A čo mi namaľuješ?" ,,Hmm... Niečo nádherné." ,,To môže byť čokoľvek." 
,,Ale je to niečo, čo je v mojich očiach to najnádejnejšie."
Jeho telkot srdca zrýchlil. Čo sa to vôbec deje? Za pár dní má svadbu a on trávi čas s niekym koho v podstate nepozná. Ale o to išlo. Chcel byť pri ňom aj vtedy, keď doma bol chaos spôsobený ním nenávidenou osobou.

,,Hotovo." povedal. Taehyung vyskočil a podišiel za neho aby videl na plátno. Boli opäť tak blízko. Nazeral mu cez rameno a Jungkook cítil jeho dych na krku. ,,Je to nádherné." povedal Taehyung. ,,Tak ako predloha." povedal Jungkook seriózne a Taehyung sa na neho pozrel. Ten očný kontakt bol plný emócii. Prečo to obaja pociťujú, zrovna keď sa majú utápať v šialenstve. V prítomnosti toho druhého zabúdajú na problémy ktorým musia čeliť. Už sa nemôžu držať spať...

,,Aké si mal detstvo?" Opäť ležali na tráve pozorujúc tmavú hviezdnu oblohu. Keď boli spolu, ani si nevšimli ako uteká čas. ,,Úžasné. Moji rodičia boli pre mňa všetkým a vždy boli mojim liekom. Nebolo dňa kedy by mi nepripomínali ako ma milujú... Chýbajú mi. A to všetko kvôli mne. Ten úzkostlivý pocit ma privádza do šialenstva. Už im nedokážem povedať to jednoduché ,,prepáč"..." Taehyung ho počúval so slzami v očiach. Nepovedal nič, len jemne položil ruku na tú jeho. Jungkook sa na neho pozrel v prekvapení. Bolo to príjemné. ,,Ja budem odteraz tvojim liekom. Navždy." zašepkal. Jungkook nemal slov. Čo sú to za pocity, ktoré ho teraz mätú? Na malú chvíľu ticho ovládlo vzdialenosť medzi nimi.
,,Ako je to so svadbou?" Taehyung sa nad jeho otázkou zarazil a nechcel odpovedať. Bál sa, že všetko pokazí. Nakoniec mu ale pozrel do očí. ,,Už nie je cesty späť, Jungkook." Jungkook sa na neho prázdne a bez slova pozrel. Bolo mu to zároveň ľúto, ake chcel aby bol šťastný.
,,Je to tento víkend. Prajem si aby dni neplinuli a ja som zastavil čas aby som ostal s tebou." Jungkook si s Taehyungom vymenil ruky a pevnejšie si ju privlastnil. Ešte to nič neznamenalo...
,,Jungkook." pozreli sa navzájom do očí.
,,Nikdy ju nebudem milovať." Povedal Taehyung. Jungkook už sa aj chystal niečo povedať, len Taehyung bol rýchlejší... ,,A to kvôli tebe. Pomiatol si moje srdce a umiestnil sa hlboko doň. Neviem čo je to za pocit, ale myslím, že to je láska." Uprene na seba hľadeli. Jungkook nepotreboval slová. Pobozkal ho. Tento moment bol tak krásny a otázny. Váľali sa v tráve pod mesačnou oblohou a konečne sa všetko ujasnilo jedným hlbokým bozkom. Jungkook prebral dominanciu a neprestával s výšnivým bozkom. Taehyung preplietol prsty medzi jeho vlasy a dostal sa do bodu bezmocnosti. Po chvíli ich bozk prerušili a hľadeli si navzájom do očí. ,,Strácam sa..." povedal Jungkook. ,,A kde?" spýtal sa Taehyung a hľadel hore na neho. ,,V tvojich očiach."

13/03/22 - tammy <3