Druhý spôsob

1

Len čo sa za mnou zabuchnú ťažké dvere, pocítim úľavu. Tú vzápätí vystrieda radosť zo slobody. Som voľná. Už žiadne prepraté kombinézy, tvrdé postele ani putá okolo zápästí či tie desné spoločné sprchy.

Toto bol najdlhší rok v mojom živote. Charlize na mňa škodoradostne zhodila ťarchu plnoletosti. Doteraz bola nútená ťahať ma vďaka jej postaveniu a známostiam z každej sračky, do ktorej som sa namočila. Jednak preto, aby sa môj drahý tatko nedozvedel, aké veľké rožky jeho anjelikovi narástli za ten čas, čo sa nevideli, no najmä preto, aby tá suka, ktorá bola mojim oficiálnym zákonným zástupcom číslo dva - dobrých osem rokov - nemusela pykať a hanbiť sa za mňa. V momente, keď som však dovŕšila osemnásť, ako mávnutím čarovného prútika (v dnešnej dobe: stlačením spúšte) som pre ňu prestala existovať. Nekomentovala, ani sa mi len neukázala, iba ma nechala na rok zatvoriť za krádež auta a iné menšie priestupky, bez akejkoľvek možnosti kaucie. Nech si pekne-krásne zožeriem to, čo som si navarila. Ja som nemala problém okamžite sa priznať, nič som nezapierala. O súde by sa otec určite dozvedel. To nepotrebujem.

Teraz som konečne vonku. Zbehnem pár schodov, až mi na chrbte poskočí ruksak, do ktorého sa vošli všetky moje legálne vlastnené veci. Rozhliadnem sa, do pľúc nasajem vzduch znečistený svinstvami zvanými autá. Jedno také, čakajúce na mňa, hľadám. Malo by zaváňať prachmi, tak ako aj meno muža, ktorý by v ňom mal sedieť. Cash. Takto skončí každý nešťastník, ktorého porodí Charlize. Vďakabohu, že takýto je na svete iba jeden, a nie som ním ja.

Napriek tomu, že áut sa po niekoľkoprúdovke predo mnou premáva neúrekom, to správne nevidím. A nevidím ani môjho nevlastného brata, ktorý ma za tých dvanásť mesiacov neprišiel navštíviť. Zato zavolal „až" dvakrát. I tak bol jediný.

Vôbec sa pre jeho neprítomnosť neznepokojujem, napokon, pozná iba dátum, nie čas prepustenia. Posadím sa na schody, ignorujúc číhajúcu budovu väzenia za mnou.

Z ruksaku vytiahnem telefón, stlačím tlačidlo a zatiaľ čo sa zapína, prezerám si ho. Po tom, čo sa starý od pádu do záchoda úplne pokazil, napísala som otcovi, že by sa mi zišiel nový. Poslal mi najnovší iPhone a pre jeho veľkosť som sa odnaučila nosiť mobil v zadnom vrecku nohavíc. Keď sa ma Cash opýtal, aký by som chcela obal (niežeby naň otec zabudol, ale „to huňaté ružové" by som fakt najradšej spláchla) odvetila som: „Taký akurát pre mňa." O pár dní ma na posteli čakal biely obal s nápisom Je to všetko na hovno, s príslušnou kresbou. Ešte aj nevlastný brat ma pozná lepšie ako vlastný otec.

Nad tapetou - fotka šteniatka labradora - sa pozastavím iba na chvíľu. Kam sa podeli moje detské sny o zvieratku... Vyplašil ich príchod Charlize do domácnosti. Ten však nezmenil fakt, že tá fotka je roztomilá.

Je 3:34 poobede. Odmietam si pripustiť, že ma trochu sklamalo, keď som nezazrela ani jeden neprijatý hovor. Ale napokon, kto by mi volal? Ešte pred tým ako ma zavreli som si zmenila číslo, to staré si zobral Cash, aby mohol v mojom mene pravidelne písať otcovi. No prečo mi už nezavolal dnes? Mohla by som mu zavolať ja, lenže nechcem. Nechcem tú nefalšovanú radosť zo stretnutia po toľkom čase pokaziť telefonátom. Možno je na tom rovnako.

Spustím náhodnú z tých niekoľkých hier, ktoré tam mám stiahnuté, snažiac sa zabiť čas. Baví ma to určite viac ako naposledy. Ešte si do uší strčím slúchadlá a započúvam sa hudby. Počas pobytu (to znie nevhodne luxusne) v base som mala dosť času uvedomiť si, ako mi tieto obyčajné veci chýbali. Do riti, už sa nesmiem nechať chytiť. Mala by som sa polepšiť. Nie kvôli otcovi, ktorý o mňa nemá záujem. Ani kvôli macoche, ktorá ma nenávidí. Možno kvôli bratovi, hoci mi moje správanie nikdy nevyčítal. No najmä kvôli sebe. A kvôli tomu debilovi, ktorý vypustil z úst, že „cela je iba miestnosť". Hlúposť, ktorú je schopný trepnúť iba človek, ktorý v nej nikdy nebol. Tak ako aj všetci tí autori rečí o super živote a iných „úžasných" myšlienkach. Hneď by som im jednu vrazila.

Dve hodiny ubehnú ani neviem ako, no môj odvoz stále nikde. Opriem sa o betónový múrik lemujúci schodisko a počúvajúc hudbu nejaký čas len tak pozorujem okolie, kým ma to neprestane baviť, tak sa opäť chopím mobilu.

Zaujatá Subway Surf, nevšimnem si hneď postavu stojacu pri mne. Oblekové nohavice a sako, no to ma podrž, on po mňa prišiel ako nejaký právnik! Prudko zdvihnem hlavu a strhnem si slúchadlá, chystajúc sa na privítanie poznamenať niečo sarkastické. Lenže vtedy si všimnem, že predo mnou nestojí Cash ale akýsi neznámy chlapík.

„Čakáte na niekoho?" opýta sa, asi s pokusom o zdvorilosť.

Chvíľu naňho hore hľadím s kamennou tvárou. Mám chuť drzo odvetiť „Nie, sedím pred väzením, počúvam hudbu a hrajkám sa na mobile." a ešte sa aj usmiať ako mesiačik na hnoji, napokon však bez štipky akejkoľvek emócie poviem: „Hej."

Bez ďalších slov naňho hľadím, až kým sa po niekoľkých sekundách ticha a očného kontaktu nerozhodne prestať strácať so mnou čas, zvrtne sa a odkráča. Vyzerám nebodaj ako úbohé nevinné dievčatko, ktorému treba pomôcť? Dokážem sa o seba postarať. Nech bol jeho zámer akokoľvek dobrý, mal sa radšej starať o seba a nepripomínať mi to, že ma už od toľkého sedenia na tvrdom betóne bolí zadok. A o rýchlovku za najbližším rohom tiež nemám záujem. Magor.

Slnko už zašlo za vysočizné budovy, začína sa stmievať. Som smädná, začínam byť hladná, ani na schodoch neobsedím, musím si povystierať nohy. Pochodím hore-dole po schodisku, zbehnem aj ďalej k ceste, porozhliadam sa po autách neustále prúdiacich ako rieka. Nechcem sa však príliš vzďaľovať, vrátim sa k schodom, znovu opriem o múrik a zamyslene čakám, nechávajúc sa čo najďalej unášať hudbou, len aby mi to celé zbehlo rýchlejšie. Nesústrediť sa mi darí čoraz ťažšie. Každú chvíľu mám nutkanie pozrieť na mobil.

6:53. Chytá ma mierna nervozita a s ňou aj potreba na záchod. Kde toľko trčí? Isto sem nacvála opálený ako taký Ind rovno z Hawaiia alebo akej rite a dozviem sa, že za jeho meškanie môže posun času. Veď ja mu to dám poriadne vyžrať.

7:26. Ja tu fakticky vystojím dieru a zapustím do nej korene. Frasa, len čo ten idiot príde, zabijem ho!

Už ani nedokážem normálne stáť, mrvím sa na mieste ako koza s mrľami v zadku. Nervozita postupne prerastá do hnevu. Čím dlhšie stojím pred tou porantanou basou, tým viac ma tá budova, jej okolie a aj celý svet irituje. Jednu chvíľu mám pocit, akoby sa na mňa dvere, z ktorých som pred niekoľkými hodinami vyšla, posmešne uškŕňali. Musím zavrtieť hlavou a odvrátiť sa, začína mi šibať. Niekoľko metrov odo mňa pod schodmi zazriem väčší, osamelý kameň ledabolo na chodníku, priam spadnutý z neba. Ruky sa mi trasú od túžby schmatnúť ho a do niečoho (alebo niekoho) hodiť. Napokon to nevydržím. Rýchlymi krokmi prekonám vzdialenosť medzi mnou a šutrom. Nezdvihnem ho, iba doň poriadne kopnem, načo mi prudká bolesť vystrelí až do kolena. Nahlas, škaredo zahreším. Poslednýkrát pozriem na mobil predtým, ako ho šmarím do ruksaku.

8:14. Čakala som Casha viac ako štyri a pol hodiny. Takmer som sa unudila k smrti. Ak si ten kretén myslí, že budem kvôli nemu pod holým nebom tam na schodoch aj spať, tak nech sa láskavo obleje vedrom studenej vody.

Chrbtom ruky si drsne pretriem pravé oko, zazdalo sa mi totiž, že je zrazu akési vlhšie ako obyčajne. Nebodaj sa mi spod viečka chcela vytlačiť horká slza plná zlosti a sklamania. Brat sľúbil, že po mňa príde. Brat sa na mňa vysral. Fajn. Tak nech si trhne, spolu so zvyškom sveta. Opäť sa potvrdilo, že ja som jediná, na ktorú sa môžem spoľahnúť.

Rázne a sebavedomo vykročím do ulíc veľkého mesta, síce ponoreného do noci, no stále ihrajúceho farbami svetiel. Neviem kam idem. Viem iba, že sa postupne vzďaľujem od svojej minulosti a všetkého s ňou spojeným. Neotočím sa. Ani jediný raz.