The walls dividing us |SK| gXg

Kapitola 1

Zvuk zvončeka sa rozliehal po celom mojom nepriestrannom byte, počula som ho len v pozadí mojej hudby, ktorá mi hrala zo slúchadiel. Pravdepodobne mi konečne prišiel ten modelovací stojan, ktorý som si objednala. Dúfajúc, že ho preberie mama a ja sa vyhnem trápnej výmene slov s poslíčkom, ktorá bola spoločensky zazmluvnená, som zostala sedieť na mieste.

Prešlo pár sekúnd a zvonček sa rozzvonil znova. Zdvihla som zrak zo svojej doterajšej práce, ktorým bol model ruky z hliny, a vybrala si jedno zo slúchadiel z ucha.

„Mama?" Ticho. Kde tá ženská zase zmizla? Žeby šla zase so susedou z vedľajšieho paneláka obzerať tých dvoch chudákov mladých robotníkov, čo na lešení zatepľovali ich bytovku?

Vyšla som z izby obzerajúc sa po nemožnej žene, no nikde po nej ani stopa. No to je úžasné, odíde, ani mi nepovie. Nezostávalo mi teda nič iné, ako ísť rýchlo vyzdvihnúť môj balík k dverám, pred tým, než si to kuriér rozmyslí a pôjde preč. Schmatla som v zhone peňaženku, hlina z mojich rúk sa okamžite nalepila na jej kožený zovňajšok.

Otvorila som dvere a na moje prekvapenie, stála tam žena, ktorá držala v rukách môj balík. Bola vysoká, oblečená formálne, v čiernej košeli a so sakom ležérne preveseným cez jej prekvapivo široké ramená. Táto žena rozhodne nebola poslíček, ale ak by náhodou bola... objednávala by som si kuriérom trikrát denne.

„Zdravím, stretla som kuriéra keď som vchádzala do bytovky. Prevzala som tvoj balík, dúfam, že to nevadí."

Jej hnedé, takmer čierne, oči sa mi zabodli do mojich vlastných a to ma prinútilo si spomenúť, že ju nevidím prvýkrát. Moja myseľ ma samovoľne zaviedla späť do udalostí predchádzajúceho dňa.

Bola som v meste v strede rušného popoludnia. Čakala som v rade na svoju objednávku pred čínskym bistrom, akožto obeť fast foodového priemyslu, netrpezlivo sledujúc jedného z ázijských zamestnancov reštaurácie pri tom, ako mi pripravuje jedlo. Škvŕkalo mi v žalúdku už od rána, čo bolo primárnou príčinou mojej vtedajšej nevrlosti.

V obchodnom centre bolo v ten deň nehorázne množstvo ľudí, nemusela som dlho zvažovať môj ďalší krok, bolo viac než jasné, že si jedlo pekne zjem doma. Dnes už som mala dosť všetkého a ľudia teda neboli žiadna výnimka. Predstava jazdy v autobuse na ceste domov vo mne však vyvolala úplne novú vlnu nechuti. Kedy už konečne vynájdu teleportáciu?

Ozvalo sa moje meno, nesprávne vyslovené čínskym kuchárom, ktorého tvár mi už bola verne známa a ja som sa náhlivo vybrala k pultu. Ignorujúc svet okolo seba, nevšimla som si ženu, ktorá kráčala opačným smerom a neúmyselne som do nej vrazila, takmer ju zrážajúc k zemi. Inštinktívne som vystrela ruky a chytila ju za lakeť, pred tým, než by stratila rovnováhu.

„Bože môj, prepáčte, nevidela som vás," rýchlo som zamrmlala ospravedlnenie aj napriek tomu, že vinníkom našej kolízie som nebola ja. Pani zlatá sa totižto rozhodla ísť cez úzku uličku medzi stolmi a pultom s určeným smerom prechodu v opačnom smere.

„To je v poriadku, drahá."

Potom som sa jej chcela uhnúť prestúpením doľava, no ona spravila to isté a opäť sme si stáli v ceste. Uvedomujúc si svoju chybu, sme obe naraz prekročili doprava znova sa blokujúc. Túto trápnu situáciu našťastie prerušil zvuk jej smiechu, neopísateľná finesa, ako som zistila, a ukončil naše snaženie. Ba až ma tak odľahčil, že by som mohla vzlietnuť. Odrazu som už ani hladná nebola.

Pani mohla mať niečo po tridsiatke, no postavu mala čerstvej dvadsiatničky. Ako to bolo možné, bolo pre mňa záhadou, no jednako aj potešením pre oko. Mala hranatú tvár a oči tmavé ako uhlíky v silnom kontraste s jej výrazne bledou pokožkou. Na perách jej visel žoviálny úsmev. Bože, tá bola ale krásna. Mala tvár hodnú busty, najradšej by som ju sama vymodelovala. Potlačila som nutkanie oprobovať poddajnosť jej pokožky a tvar jej lícnych kostí. Toto bola nežiadúca choroba z povolania, s ktorou sa stretávali všetci umelci. Vidieť hlboko do ľudskej tváre, vnímať črty najprv nejasne, potom v intenzívnom detaile.

Avšak ako aj ostatné pekné ženy, i táto mala však jednu veľkú chybu. Manžela.

Vedela som, že bola vydaná vďaka hneď niekoľkým nápovedám, jednou z ktorých bol prirodzene prsteň na prstenníku. Druhou bol muž stojaci za ňou, ktorý s ňou sem i prišiel, avšak v tom momente kompletne nedbanlivý a zabavený nejakým očividne súrnym telefonátom. Hneď prvá vec, čo mi prešla po mysli, bolo že jeho žena je teda ďaleko mimo jeho ligy. Jeho vlasy boli redšie než moja trpezlivosť a ako by to nebolo stačilo, bol od nej ešte aj výrazne nižší. Vďaka tomuto faktu dvojica pripomínala Snehulienku a trpaslíka.

Z hlbiny mojich myšlienok ma vytrhla už spomínaná žena, ktorá stála predo mnou presne ako vtedy, dnes však v pohodlí môjho vlastného bytu. Vtlačila mi do náruče moju krabicu, ktorú doteraz držala.

„Teba som už stretla," pokračovala, keď som ju len bezslovne sledovala, „Včera v čínskej reštike! Všakže?"

„Ďakujem, veľmi pekne. A áno, som to ja," odpovedala som nakoniec.

„Ty ma hádam sleduješ," obvinila ma s náznakom humoru.

Usmiala som sa, „Presne tak, detektívka Beckettová, už päť rokov čo tu bývam som vedela, že sa sem nasťahujete. Predpokladám, že vy ste tá nová suseda, ktorú každý spomína. Tak teda sa konečne spoznávame."

„Viola Wagnerová, bývam o poschodie vyššie, teší ma," predstavila sa, „Ty si?"

„Rya," odvetila som jednoducho.

Naklonila hlavu s ľahkým úsmevom a lenivo mi podala roku, ktorú som ja bez váhania prijala. Dlaň mala na rozdiel odo mňa hebkú ako dieťa, bolo jasné, že nikdy manuálne nepracovala. Jemne mi ruku stisla a potom pomaly vykĺzla z mojich prstov. Premerala si ma a ja som sa odrazu cítila ako pod lupov. Pani v sekunde zobudila moje hanblivé ja. Bola som oblečená vo voľnom čiernom tričku, ledabolo zakasanom v starých teplákoch. Nakoľko som pracovala s hlinou, bola som od nej celá zašpinená, kde-tu zo mňa i opadávali zaschnuté kúsky. Videla som na Viole, že si tohto faktu tiež všimla a spýtavo zdvihla perfektne otesané obočie.

„Modelujem s hlinou," nemala som chuť nejako ďalej rozoberať moju prebiehajúcu aktivitu, tak som si preložila ruky na hrudi a oprela som sa o rám dverí.

Viola toto gesto, ktoré uvoľnilo priestor vo dverách, zrejme zobrala ako pozvanie aby vošla. Ladne sa prešmykla oko mňa do môjho bytu ako by jej patril. Vidím, že trúfalosť bola jej špecialita.

„No jasné, poďte dnu," zahundrala som sarkasticky, keď sa už staršia žena obzerala po interiéri a s tresnutím som zatvorila dvere.