The walls dividing us |SK| gXg

Kapitola 4

Čo som komu spravila, že som sa vždy našla na zlom mieste v zlú chvíľu? Bola to skutočne kliatba vyvolených uvalená na mňa pravdepodobne Satanom samotným. Bolo to istý druh mučenia, a to hlavne pre to, že som mala v sebe prirodzene zabudovaný zmysel pre spravodlivosť. Bol vo mne tak zakorenený, že ma jeho korene často držali ako rukojemníka. Úzkosť, ktorú mi vyvolávalo vedomie toho, že som musela v sebe držať takéto nemorálne tajomstvo, ma zožierala zvnútra.

Vždy som to bola ja, na kom zostala zodpovednosť zaistiť férovosť. Svedomie mi nedovolilo ignorovať nespravodlivosť a nútilo ma konať proti nej. Nevedela som to ovládať. Nie je to teda veľké prekvapenie, keď poviem, že som nebola veľmi obľúbená v škôlke. Ani v škole. Pamätám si jasne, ani keby to bolo včera, ako som ako malá nabonzovala spolužiaka, ktorého som pristihla pri krádeži Snickersiek v obchode. Chlapec ma nenávidí do tohto dňa. Mne samej z toho zostala trauma, lebo sa po prešetrení zistilo, že mal doma problémy. Údajne mu mama nedávala doma jesť a preto sa uchýlil k takýmto spôsobom. Táto skúsenosť otriasla moje vnímanie morality v tom čase do absolútnych základov.

Niektoré drobné nevinné priestupky som vedela prehliadnuť, ale manipulácia a podvádzanie bolo už cez čiaru. Nech už na to mala Viola akýkoľvek dôvod. No napriek tomu, že som vedela, čo bolo treba spraviť, váhala som. Hoci som ju poznala dokopy možno tri hodiny, mala som tú nešťastnú ženskú v hlave úplne zidealizovanú. Potrebovala som od nej pauzu, aby som začala zase racionálne uvažovať.

... a mohla povedať Jaimemu.

Len som si najprv musela upratať myšlienky.

Rozhodla som sa teda v rámci voľnočasovej aktivity, ktorá mi mala odpútať myšlienky od istej nevernej ženy, robiť spoločnosť mojej mame. Prešmotrala som sa do kuchyne, kde zaneprázdnene miešala čosi v hrnci na šporáku. Na stole som zočila celý plech čerstvo upečených sušienok a vrhla som sa po ňom ako levica po koristi. Skôr, než som však stihla čo i len jednu odcudziť, mama sa promptne otočila a plesla mi po ruke tak silno, že sa mi odrazila od horúceho plechu.

"Tie nie su pre teba!" zasyčala.

Vydala som frustrovaný hrubý ston a zvalila sa teatrálne na najbližšiu stoličku.

"Veď ale tie punčové rezy, čo teraz pečieš sú tiež pre tých robotníkov. Myslíš, že ich zjedia všetky? Prosím ťa, veď by sa im stratili tehličky a už by si nemala čo obzerať."

"Môžeš si zobrať, keď odmietnú," odpovedala mi pokojne.

"Mamaaaa."

"Povedala som."

Čerstvo namosúrená som ju teda sledovala, ako na seba skladala jednotlivé vrstvy piškótového cesta a polieva ho pripravenou rumovou polevou, ktorá sa do neho nasakovala ako do špongie.

"Hopla," zvolala odrazu a ja som si uvedomila že vyprázdnila celý zvyšok rumu, čo mala odložený vo fľaši, "No čo už teraz..." Potom len ľahostajne mykla plecom. No, pozrime na túto ženskú, chce to zahrať na nehodu. Koho si myslí, že klame?

"Bože mama, pokúšaš sa ich opiť? To sú mi za spôsoby," frflala som pohoršene, ani keby som nerobila prakticky presne toto isté s Violou len pár dní dozadu.

"Ale kdeže," prevrátila oči mamka. Prisahám, ja som bola v našom vzťahu rodič a ona problematický tínedžer. Vždy mi nejako dokázala, že vek je len číslo. A tento argument budem vlastne pravdepodobne používať pri viacerých príležitostiach, tak sa na to pripravte.

***

Brieždilo sa a slnko sa lenivo zdvíhalo z horizontu, pomaly ale isto odhaľovalo svoju formu zakrývanú masívom ďalekých hôr. Vzduch vonku bol čerstvý, bol v ňom ešte cítiť včerajší dážď. Naplnila ma vôňa santalového dreva v tomto parfume zeme, takmer ma poháňala dopredu. V diaľke som sledovala rannú hmlu, ktorá sa už pomaly rozplývala a odcloňovala mi chodníček pri lesíku, cez ktorý som bežala.