Everything has a reason

SARAH: 3

S Deanom ten deň ubehol až príliš rýchlo. Bolo takmer jedenásť v noci, keď som sa vrátila domov. U nás sa už našťastie spalo a tak som sa vyhla všetkým, pre mňa zbytočným, otázkam o tom kde som bola, s kým som bola a ako na tom vlastne sme.

Potichu som sa dostala k sebe do izby, zamkla som a hodila sa na posteľ. Do ruky som si vzala telefón a v galérií si našla dnešné fotky. Mala som potrebu si ich prejsť a nad každou som sa ako blázon usmievala.

Zrazu mi to však prišlo všetko ľúto. Pomyslenie na to, že Betty má pravdepodobne pravdu som už nezvládala. Do toho spomienky na "starý" život, a ja som bola v sračkách. Všetko sa to vracalo späť.

Desili ma moje pocity. Asi preto môj telefón dopadol na zem a ja som si nohy pritiahla pomaly až k brade. Otriasala som sa vzlykmi, zimou no ani to mi nebránilo, aby som si hlavu položila na chladné kolená. Slabo, ale počuteľne som začala vzlykať. Bol to proste môj obranný mechanizmus. Robila som to vždy keď som sa bála alebo keď som nevedela čo ďalej.

Moja niekdajšia psychiatrička mi radila, aby som sa snažila vždy z pocitov vypísať. Preto som sa narovnala a so slzami v očiach som si vzala notebook. Otvorila som si textový dokument a začala písať.

Nepomáhalo to, rozplakala som sa ešte viac a nahlas. Toto bola chvíľa, kedy mi bolo jedno či niekoho zobudím. No tiché zaklopanie mi prezradilo, že nejakú dušu v tomto byte som naozaj zobudila.

„Zlato, čo sa deje?" smutne na mňa pozrela Betty, keď som jej otvorila.

„Nedávam to." Dve slová, ktoré vyvolali ďalšiu dávku plaču. „Čítaj." Otočila som k nej notebook a nechala ju, nech si prečíta môj pravdepodobne nový článok. Nechcela som jej nič vysvetľovať, no chcela som, aby ma pochopila.

„ČO NAOZAJ CÍTIŠ?

Jednoduchá otázka, ktorá sa týka len a len teba. No ty aj tak zúfalo pozeráš na kamarátku, ktorá stojí pri tebe, v nádejí, že ona tú odpoveď pozná. Avšak márne.

Zrazu sa musíš zamyslieť. Ako sa naozaj cítiš? Zlomená, sklamaná, zničená a smutná? Ale to predsa nemôžeš povedať. A tak sa len s námahou usmeješ a zašepkáš tiché, ale zlomené „mám sa fajn". Nevieš či ti to uverili, nevieš či si vyznela dôveryhodne, avšak ty más lepší pocit. Prečo? Nemusíš riešiť svoje pocity s niekým koho to skutočne ani nezaujíma.

Si rada pretože oni ti to uverili. Uverili ti, že si v poriadku, a že sa máš fajn. No zároveň vieš, že toto nie je riešenie. Nemôžeš donekonečna klamať o tom ako sa cítiš, čo prežívaš. A ty to vieš. Vieš, že toto riešenie nie je. No aj napriek tomu jedna časť teba chce aby to takto ostalo. Aby to bolo tak, ako doteraz. Vyhovuje ti to.

Nikdy si nechcela byť tá, ktorá nemá kamarátov. Ale ty sama robíš všetko pre to aby sa s tebou nebavili. Odháňaš ich od seba, uzatváraš sa pred nimi, nič im nehovoríš. Ale aj napriek tomu sa čuduješ, že nestoja pri tebe.

Prídeš domov, zhodíš tašku a ľahneš na posteľ. Tak je to každý deň. Vždy to robíš v tomto poradí. A vždy sa napokon rozhodneš pustiť si hudbu a premýšľať. Premýšľať nad životom, láskou, šťastím. Ale existuje niečo ako láska?

Ten odporný pocit, ktorý cítiš zakaždým, keď niekto vysloví jeho meno. Keď niekto ukáže jeho fotku. Keď niekto spomenie príhodu s ním. Cítiš tlak na hrudi. Zožiera ťa to. Namiesto rozprávania a počúvania vždy utečieš. Nájdeš si výhovorku prečo musíš zrazu odísť a jednoducho zbabelo zdrhneš. No je to riešenie? Utekať pred tým? Zatvárať pred tým oči?

Je večer a ty ešte stále ležíš na posteli. Púšťaš jednu pesničku dookola, akoby si dúfala v iný, šťastnejší, koniec. Jej text vieš už naspamäť, ale vôbec ti to neprekáža. Slzy tečú po tvojej tvári a ty len rozmýšľaš kedy vlastne sa to stalo.

Nie je to pre teba ľahké pretože on má okolo seba ľudí. Ľudí, ktorí ho počúvajú, pomáhajú mu a veria v neho. Ale koho máš ty? Pár priateľov, ktorým aj tak nepovieš čo sa skutočne deje. Rozpadajúcu sa rodinu, ktorá ani nevie, čo sa v tvojom živote odohráva. Všetci ti hovoria, aká opora pre teba sú, ako ti chcú pomáhať, ale jediné čo robia je to, že ťa ničia ešte viac.

Hádky v rodine, podrazy medzi kamarátmi, ohováračky v škole, problémy... to všetko ti dáva dôvod neveriť ľuďom. Zrania ťa. Zničia ťa. Odkopnú ťa.

Tváriš sa šťastne. Vyzeráš tak. Všetci ťa obdivujú, ako všetko dobre zvládaš. Ale nikto z tých ľudí sa ešte nezamyslel nad tým, čo cítiš. Ako sa cítiť. A hlavne, čo prežívaš.

Na tvári úsmev, vo vnútri plač. To je to jedine, čo ťa drží pri živote. Cez deň sa usmievaš, pomáhaš, ale večer, keď všetci zaspia plačeš. Plačeš tak potichu, že ťa nikto nepočuje. Za to ty vieš, že to jediné je pre teba úľava. Úľava od tohto sveta. Od tohto boja. Od ľudí, ktorí ťa ničia." Betty dočítala a notebook mi podala. „Nie je to len o ňom, však?"

Nezmohla som sa na slová. Namiesto toho som len záporne pokrútila hlavou a smutne sa na ňu usmiala.

„A povieš mi, čo sa skutočne stalo?" opatrne sa ma opýtala akoby sa bála, že jej slová ma môžu rozbiť už úplne.