Waiting

Zlomená

...mňa nikde. Je zrejmé, že som padla alebo som bola veľmi pozadu na to aby si ma všimol. No nedivím sa, keď môj PennyBoard bol veľmi pomalý na to aby stíhal rýchly a nový longboard.

Poprosila som ho či by som si mohla skúsiť ten Longboard ale stále mi utekal a nedalo sa ho dobehnúť. Večer som prišla domov asi o ôsmej ale nevadilo mi to bola to veľká sranda.

Večer som plakala lebo som si spomenula na niečo čo sa stalo ešte keď bola škola:

∆∆∆

V jeden víkendový deň sme sa mali stretnúť. Teda ja som ho o to poprosila.

****

Prešľapovala som nedočkavo z jednej nohy na druhú. Nepáčilo sa mi, že meškal pár minút, no nevyčítam mu to. Jasné, že si mohol pohnúť, no čo narobím. Keď neprichádzal ani po ďalších pätnástich minútach, tak som sa nakoniec rozhodla, že pôjdem domov. Dúfam, že bude mať výbornú výhovorku.

Snažila som sa moje kroky čo najviac predlžovať, keby náhodou.... A vyplatilo sa mi to. Onedlho som cítila na svojom ramene niečí dotyk. Okamžite som donútila moje telo k otočeniu, aby som sa mohla pozrieť, kto si tu na mňa ťuká. Usmiala som sa, keď som pred sebou uvidela Filipa. Bol poriadne zadychčaný, čo ma rozosmialo.

„P-prepáč," vydýchol si. „Že meškám, ale bol som ešte s kamarátkou," venoval mi milý úsmev. S kamarátkou ? Hm, ...

„Pohode. Chcela som sa s tebou o niečom porozprávať," zapozerala som sa mu do očí. Zmätene sa na mňa pozrel a mykol plecom na znak, nech pokračujem. Posadila som sa do nádherne zelenej trávy, ktorá pokrývala väčšinu areálu tohto úžasného parku. Potľapkala som na miesto vedľa mňa, kde si okamžite sadol.

„No," začala som. „Všimla som si, že ti nejako do reči s Viktóriou," zakusla som si do pery. Áno, už dlhšie som ich pozorovala a nepáčilo sa mi, ako sa k sebe správajú.

„No, ale sme iba kamaráti," zasnene odpovedal.

„Filip, vieš o tom, že mi môžeš povedať úplne všetko," pohladila som ho po ramene. „Chodíš s ňou ?" zalapal po dychu a okamžite začal záporne krútiť hlavou.

„Nie, nie, nie to je smiešne. Sme iba dobrý kamaráti."

„Iba kamaráti ?" premerala som si ho pohľadom.

„Hmmm," sklopil zrak.

„Tak ?" naliehala som aj napriek tomu, že už som to vyčítala z jeho očí.

„Áno," zašeptal a na jeho lícach sa objavil červený rumenec krásy. No mne to teraz neprišlo roztomilé. Zadržala som v sebe slzy, ktoré sa priam drali na povrch.

****

Sedela som na drevenej nepohodlnej školskej stoličke a priam odpočítavala sekundy, dokým nezazvoní na vytúženú prestávku. Moje prosby boli vyslyšané ! V okamihu ako zazvonilo som spoločne s Rebekou a Sofi bežala na záchod.

Porozprávala som im celú našu konverzáciu s Filipom, pri ktorej mi padali z očí slzy. Baby sa ma pokúšali utešiť, no nedarilo sa im to. Bola som zničená. Najradšej by som sa prepadla po zem a už sa odtiaľ nikdy nedostala na povrch. Chcela som zavrieť moje oči ... navždy, aby som nemusela počuť tie klamstvá. Nevládala som už. Chcela som od životu tak príliš veľa ? Huh ? Chcela som mať pri sebe niekoho, kto by ma ľúbil aj napriek tomu ako vyzerám. Mal by ma rád aj s mojimi chybami. No toto všetko mi bolo odobraté.

Zotrela som si z líc posledné slzy a poslušne sa vydala v sprievode báb na ďalšiu hodinu. Pohľad som okamžite sklopila k zemi, keď som vstúpila do triedy. Nepotrebovala som sa pozerať na človeka, ktorý moje srdce rozlámal po ďalší raz na milión kúskov. No na ten jeho pohlad nezabudnem. Bolo vidno, že mu na mne záleží keďže chcel vidieť moju reakciu na odpoveď.

∆∆∆

Kvôli tomuto som plakala celý večer a nedokázala som mu to najskôr odpustiť. A myslím, že ani jeden tento vzťah mu neodpustím ale nedivím sa keď on nič ku mne necíti, že ho to aleže absolútne netrápi.

-------

XOX -F