Mon aube sombre (Môj temný úsvit)

Niekoľko osôb vo mne

Neviem čo cítim.

Cítim hrozný zmätok.

Sedím na balkóne s čajom v ruke, s notebookom na kolenách a píšem tieto riadky. Ani neviem čo ma tak rozhodilo. Či príbeh, ktorý práve čítam. Či len moja zvláštna situácia. Naozaj neviem. No cítim hrozný zmätok.

Chvíľu sa cítim ako Theresa, chvíľu ako Sofia či Rosemary. Ale nikdy ako ja. Nikdy ako Viktória.

Necítim nič, len únavu.

Tiež som si sľúbila, že budem od zajtra každý deň trénovať. No teraz neviem čo si mám počať.

Som unavená, preto som dnes vypila jednu kávu.

Som unavená, preto som dnes vypila dva čaje a tretí práve pijem.

Som unavená ale viem, že by som nezaspala ani omylom. Iba čo by som sa v posteli len prehadzovala.

Píšem tieto riadky v nádeji, že mi to uľaví od zmätku a prázdnoty ktoré momentálne cítim.

Prečo nedokážem mať jednoduchý život?

Pretože by ma nebavil.

Ja svoj život naozaj milujem. Ale niekedy je pre mňa veľmi ťažký. No v každú takúto chvíľu si poviem:

„Dáš to! Si silná! Si silnejšia, ako si myslíš!"

Veď sa aj vraví, že človek má naviac, ako na to, čo ukazuje svetu. To znamená, že ja sa s tejto mojej nálady niekedy spamätám.

Naozaj neviem, čo okrem zmätku a prázdnoty cítim.

Túžim sa dnes pozrieť na svet a vedieť sa znova usmievať.

Nechcem si dnes už schovávať tvár do dlaní.

Chcem sa nadýchnuť čerstvého vzduchu, dopiť čaj a s úsmevom sa poobzerať okolo seba.

Chcem tak veľmi veľa?

Naozaj sa chcem spamätať.

Chcem prísť dole bez potreby plakať až kým nebudem mať červené oči ako krv.

Chcem otvoriť oči a uvidieť farebnosť aj napriek tomu, že nevidím.

Chcem sa nadýchnuť vzduchu a cítiť jeho čerstvosť hlboko v tele.

Chcem sa znova usmievať na svet.

~

S veľkou láskou...

Venované...tebe.