5. diel

12 3 2
                                    

Víkend ubehol ako voda. Diego sa mi od vtedy vôbec neozval. Z niakeho dôvodu sa o neho bojím. Pokúšala som sa už niekoľkokrát dovolať na to číslo. No márne. Neviem, čo mám robiť. Ako sa sním mám spojiť?  Ale teraz ma napadla otázka, na ktorú som pred tým ani nepomyslela. Ako vlastne Diego vyzerá?  Jeho hlas bol veľmi krásny. Je aj on? Sakra dosť nad čím to k*rva premýšľam. To ma nemá, čo zaujímať. Som zo všetkého vážne zmätená.  Kde je moja práva rodina? Prečo má nehľadajú? Na túto otázku mi napadla nepríjemná odpoveď, čo ak si myslia, že som mŕtva. Keby som tak vedela aj moje priezvisko mohla by som toho zistiť viac. Nemám sa vôbec komu zdôveriť je to len na mne. Z premýšľania ma vytrhol zvonček. Ach bože kto to môže byť?  Bežala som dolu po schodoch. Keď som otvorila dvere neverila som vlastným očiam na dlažbe pred dverami ležala obálka a hneď vedľa nej čierna ruža. Kara ?! Kto to je? Nerozmýšľala som ani minútu a odpovedala som. Niekto sa pomýlil "mami". Mama to ďalej neriešila a pripravovala obed. Vybehla som znovu hore po schodoch. A otvorila som obálku. Bol v nej list(nečakane).
V liste sa písalo:
Ahoj Lara, dneska o 21:45 ťa budem čakať na starom zámku na konci mesta. Nikomu o tom nehovor môže nás to oboch ohroziť. Nesnaž sa ma pred stretnutím kontaktovať Diego.
Páni, ako sa mi uľavilo, že je v poriadku teraz už len vymyslieť, ako sa dostanem z domu.

Zasa po dlhšej dobe ďalší diel.
Dala som si od písania trochu pauzu ale dúfam že sa vám to zatiaľ páči. VEĽMI PEKNE ĎAKUJEM ZA KAŽDÉ PREČÍTANIE 🥰🥰

Záblesk minulosti Where stories live. Discover now