Just you and me...maybe even a horse.

2- WHO ARE YOU

Ráno som sa prichystala do roboty. Kone a kravy som vypustila a vrátila som si dať raňajky. Všetko som musela stíhať vo veľkom zhone lebo som stala neskoro a mne zmena začína za päť minút. Rýchlo som sa rozbehla ku autu a okamžite som išla do roboty. 

Riaditeľka stála vonku a pozerala na hodiny. Meškám. Zaparkovala som a rýchlo šla za ňou.

,,Prvý deň a meškáš," nahnevane povedala.

,,Prepáčte," povedala som a ušla dnu. Tam ma tie baby postavili za pult a hovno mi vysvetlili. Dnu vošla Scarlett. Rozbehla sa ku mne a tešila sa ako decko.

,,Ahoooooj!"

,,Ahoj. Ako sa máš?" Otočila som sa jej chbtom lebo jedna s tých nevimáchaních kráv mi doniesla krabicu s produktami. Zobrala som ju do rúk a išla som ku stojanom s tými danímy. 

,,Dooobre. A ty?" Zase skríkla. Si myslím že je opilá.

,,Dobre. Si pila?"

,,Ajjjj heeej," Som si capla po hlave. Neni normálna. Vyprevadila som ju von a ona si to nasmerovala domov. Aspoň že tu neni autom. To by skončilo zle. Vybalila som posledné veci z krabice a tú som hodila babám dozadu. No ony mi na oplátku dali ďalšiu. Takže aj tú som zobrala k regálu a vybalila ju. Ony mi ale dali ďalšiu. Nemohli mi ich dať naraz?!? Sto krát sa kvôli nim otáčať vážne neni sranda. Zrazu do obchodu vošiel mladík asi v mojom veku. Možno o rok-dva starší. Ale viac som si ho nevšímala. Prišiel k pultu zaplatil a odišiel. 

Keď som konečne všetko vybalila bol čas na obed. Nejedla som nič len som sa napila a pokračovala som v robote. Tie nevimáchané kravy na mňa pozerali ako blbé. Aj viem prečo. Lebo ony len sedia a rozprávajú sa a ja robím. 

,,More Hannach sadni si," povedala Mona

,,Ser na to aj tak sem nikto nechodí," povedala jedna ktorej si meno nepametám.

,,Ja som sa tu zamesstnala na to aby som robila nie aby som sedela," ostaly ticho. Robila som až do 9tej večera. Potom som sa len pomaly dostala k autu a sadla do neho. Zrazu mi niekto zaklopal na okno. Bol to ten chlapec čo som ho kútkom oka zaregistrovala. Otvorila som okno.

,,Kto si?"

,,Som Hwang Hyunjin."

,,Čo chceš?" 

,,Nemám kde bývať tak sa chcem opýtať či môžem prespať u vás?" Nechcela som mu veľmi pomôcť lebo som bola unavená ale moje dobré srdce mi nedalo.

,,Nastúp," sa len usmial a nasadol aj s kufrom. Odišla som domov a on len ticho sedel.

,,Ako sa voláte?"

,,Hannach Black. Volajte ma ako chcete a nevykajtemi," povedala som rázne.

,,Kľudne mi tykaj. Koľko máš rokov?"

,,20.ty?"

,,21," s tým sme skončili rozhovor. Domov sme došli o pol desiatej. Povedala som mu kde je dom a že sa hneď vrátim. Zvieratá som naučila že pri západe slnka by sa mali dostaviť ku stajni.   Ja som ich len zavrela a vrátila som sa dnu. Hyunjin stál vnútri ako socha.

,,Poď so mnou," išli sme na poschodie a ukázala som mu jeho izbu. Poďakoval mi a ja som odišla. V izbe som sa prezliekla, nastavila budík a išla som spať.

---

Ráno som stala pred budíkom. Obliekla som sa a išla dole spraviť raňajky. Spravila som rýchlo palacinky a nachystala som nejaké ovocie a javorový sirup. Zrazu sa za mnou objavila vysoká postava. Hyunjin si šúchal unavené oči. Zrazu sa len usmial.

,,Dobré ráno Hannach," pozdravil sa mi s veľkým úsmevom.

,,Dobré ránko. Poď jesť," ukázala som na stôl. On si sadol a ja naproti nemu. Najedla som sa a začala sa obúvať. Zobrala som si veci a prehodila si tašku cez rameno.

,,Idem do roboty. Tak zatiaľ," on mi odkýval lebo ústa mal plné. Usmiala som sa a odišla som do roboty.