Just you and me...maybe even a horse.

11-HANNA

                                                HYUNJIN

 Stáli sme pre jej domom a čakali čo sa bude diať. Či nude hádka či bude pokoj alebo niečo také. Mali sme plán tam ostať do pol noci aby som si bol ístý či bude v poriadku. Zrazu sme videli že vyhadzuje otca von. On nasratý kopne do kufru a ide do auta a vyráža preč. Okamžite som jej zavolal no nezdvíhala. Hneď na to sme počuli hluk z domu. Rozutekali sme sa k domu a začali klopať na dvere.

,,Hannach! Hannach!!" Neodpovedala a tak som sa snažil otvoriť dvere. Otvoril som ich len trocha, keďže na sa to viac nedalo, a tak sme vošli dnu. Videli sme Hannach sediac pred dverami lapajúc po dychu. Kľakol som si k nej a snažil sa ju upokojiť.

,,Hanna pokoj! Kľud! Som tu!" Hladil som ju po tváry a snažil sa ju upokojiť. "Chúďa. Čo jej povedal keď ho vykopla a takto sa zrútila?"

,,H-Hyunjin...O-on.... m-my.."-Hannach

,,Pokoj povieš mi to potom. Teraz sa upokoj," objal som ju a zároveň ju hladil po chrbte.

,,Jeongin .Dones jej vodu," kývol a rozutekal sa do kuchyne. Doniesol vodu a ja som sa odsunul a podal jej pohár.

,,Na. Py," trasúcimi rukami si pohár zobrala a pomaly sa napila. Pohár položila na zem a objala na čo som ju tiež objal. Nakoniec som ju zobral na ruky a vyniesol som ju do izby. Jeongin šiel za mnou a keď sme boli pri izbe otvoril mi dvere a ja som položil pomaly na postel. Dýchala pomalšie a začala  vnímať okolie.

,,H-Hyun...Otec my n-nepovedal o m-m-maminej s-smrti. O-o-ona zomrela pred t-troma dňami " to ma prekvapilo. Jej otec jej to povedal dosť neskoro. 

,,Pokoj. Budem tu s tebou," pohladil som ju po vlasoch. Bolo mi jej lúto. Jeongin sedel vedľa mňa vedeľ že toto bude tvrdý oriešok. Teraz záchvat nabudúce čo? Teraz je emocionálne nestabilná.

,,Hyunjin...ona nemôže ísť z domu. Nevieš o čo sa pokúsi," Jeongin má pravdu.

,,Ja viem," otočil som sa na Hannu ktorá zaspala. Chúďa. 

,,Musím ísť. Keby niečo volaj," odišiel a ja som tam ostal sám s ňou. Zobral som jej telefón a napísal jej šéfke. Zišiel som dole kde som videl svôj kufor. Zobral som ho hore do izby a vrátil som sa k Hannach . 

Sedel som vedľa nej až do rána. Necítil som únavu. Okolo 5tej sa zobudila.

,,Dobré ráno Hannach."

,,Hyunjin? Otec? Kde je?" Bola zmätená.

,,Včera si ho vyrazila z domu."

,,Aha...Ach viem prečo.." ostala sklesnutá. 

,,Si v pohode?"

,,Hej...určite mi je lepšie ako včera," pozrela sa na mňa a malínko sa usmiala. Snažila sa skriť bolesť ktorú v sebe mala. 

,,Spravím raňajky ,zavolám ťa," Vyšiel som z izby so strachom že niečo vyvedie. 

Spravil som jednoduchú omeletu a zavolal ju dole. Videl som že je oblečená normálne okrem jednej veci. Na zápestiach mala čierne stuhy.  Sadla si a začala jesť. Celý čas medzi nami pretrvávalo nepríjemné ticho. Odložila tanier a sadla si na gauč a slepo pozerala do steny. Strašne ju to zlomilo. Sadol so m si vedľa nej a čakal či zareaguje. Trocha sa mykla ale nič veľké. Chytil som ju za ruku na čo nezareagovala. Nevnímala okolie. Bola v svojom svete. 

,,Hannach?"Nič .Žiadna odpoveď.

,,Hanna?"

,,Huh? Hovoril si niečo?"

,,No...." Nedopovedal som lebo začal mi zvoniť mobil. Volala Felix.

,,Prepáč. Musím" odišiel som do kuchyne kde som mu to zdvihol.

,,Áno?"

,,Ohľadom Scarlett. Je jej lepšie a chcel by som aby sa uzdravovala doma alebo pod dozorom Hannach. Ale Jeongin mi povedal že má menší problém."-Fel

,, Budem o ňu starať ja."

,,Nebude ti to vadiť? Aj tak máš problém s Hannach."-Fel

,,Nebude mi to vadiť. Zatiaľ."

,,Zatiaľ."  Vypol a ja som sa vrátil ku Hanne.

,,Ideme pre Scarlett. Obuj sa," Postavila sa a obula sa. Sadla do auta a išli sme. 

Scarlett nás čakala aj s Felixom na chodbe. Sacrlett sa usmievala od ucha k uchu aj keď sedela na vozíku a Felix sa o to aspoň snažil. Vypadal vtipne. Na Hanne sa tiež objavil malí úsmev.

,,Ahoj Hanna!" zakričala.

,,Ahoj Scar. Ahoj Felix."-Hannach

,,Ahojte. Tak a ideš domov Scar," Usmial sa na ňu. To isté spravila aj ona. Boli zlatý.

,,Otázka. Vy ste spolu?" Ako vedela čo sa chcem opýtať?

,,Á-no."-Scar

,,Koľko?"-Hannach

,,Prečo si mi to nepovedal?"

,,Asi dva dni. A preto lebo by si mi nedal pokoj."-Felix

,,Ako vieš?" Zasmial som sa. Felix ostal radšej ticho. 

,,Tak poď," povedala a brala Scar od Felixa. Odniesli sme ju k autu kde sme jej všetci pomohli. 

Chcel som vidieť Hannu zase tak živú a veselú ako pred tým. Dúfam že mi s tým tý dvaja pomôžu tiež.