Miluj ma poslednýkrát...

Kapitola 1

Pred piatimi rokmi

     V rukách som znova držala tú hlúpu bielu paličku, ktorá ukazovala negatívny výsledok. Nerozumela som tomu, prečo? Čo sa stalo? Čo je zlé? Bola som znova a znova (tak ako zakaždým) šokovaná. Cítila som sa nepríjemne, žalúdok sa mi stiahol rovnako ako aj pľúca. Stratila som slová, srdce mi pomaličky pukalo a oči sa mi postupne zalievali slzami, až som na tu hlúpu tyčinku nevidela.

     „Tori," zvolal moje meno, pretože na jeho klopanie som nereagovala. Cítila som z jeho hlasu, že odpoveď vie. No i tak som tam (možno) započula kúsok smútku...? Rýchlo som si zotrela slzy, postavila sa na roztrasené nohy a otvorila dvere od kúpeľne - och áno, teraz som videla jeho pohľad, nie, nebol to žiaden smútok.

     „Na," strčila som mu do ruky tu hlúpu paličku a vyšla na chodbu, prešla som okolo neho a kráčala do obývačky. Odtiaľ som z poličky vytiahla pohár a nakráčala s ním do kuchyne, z chladničky som vybrala moje obľúbene červené víno a naliala si plný pohár.

     Nasledoval ma, samozrejme, že áno. Čakal. Sledoval ma a poslušne čakal. No teraz som videla, že jemnosť z jeho tváre sa vytratila. Nebola tam a ja som vedela, čo nás čaká. Pozerali sme si do očí a čakali, kto bude ten, kto to začne. Jemnosť v rozhovore nebude, bude to len krik, urážky, nadávky... Už tu nenastane kompromis tak ako to bolo minule.

     „Si vadná," povedal, hneď ako som dopila, ani som nestihla položiť ten pohár na stôl. No predsa som ho položila s takou silou, že sa rozbil a moje hrdlo vypustilo ten odporný smiech.

     „Ja som vadná?!" Vykríkla som no smiala som sa ďalej. „Takže napokon ja som tá vadná," prešla som pár krokov smerom k nemu.

     „No jasné, že ty," pretočil očami ako keby jeho odpoveď bola presná a potvrdená.

      „Ja?" Pokrútila som hlavou a úsmev mi padol z pier. „Vieš, pri robení decka nie je len jeden, nemusím byť VADNÁ ja," zasyčala som po ňom a ďobla ho prstom do hrude. „Ale samozrejme, tvoja to určite chyba nemôže byť, že? Lebo si muž a vy muži ste vždy silný, nepoškodený a vždy máte pravdu, že?!" Krútila som hlavou.

     Áno, jeho slová sa ma dotkli, nemusí to byť len moja chyba, môže to byť aj jeho chyba. Ale Braňové slová sa ma tak veľmi dotkli, očakávala som tie slová od jeho matky, alebo dokonca od tej mojej, ale od neho nie. Bol mojou prvou láskou, bol mojím útočiskom, bol... Áno bol. Minulosť, nie prítomnosť. Od svadby, ktorá bola pre troma rokmi sa všetko zmenilo- nie, my sme sa zmenili, túžba po dieťati bola taká silná, že sme zabúdali na naše pocity a teraz... Teraz sa z nás stali monštrá, ani sa nečudujem, že nemáme dieťa. Dieťa nechce takýchto rodičov, žiadne dieťa si nezaslúži takých rodičov, akými by sme práve teraz boli.

     „Samozrejme, že ty sivadná, u nás v rodine je všetko v poriadku, otec mal predsa piatich súrodencov, ja mám troch bratov a ty?" Zasmial sa, chcel ma uraziť ešte viac. „Ty len jedináčik a tiež si sa narodila predčasne ako tvoja matka to stále opakuje." Pretočil očami. Nemohla som tomu uveriť, čo práve povedal.

     „Tak prečo si si ma vôbec zobral za ženu, keď som tak vadná?!" Vykríkla som a odstúpila od neho. „Keď ti moja matka to stále opakovala, prečo si ju teda nepočúval a neposlal ma do pekla? Alebo lepšie, prečo si nepočúval svoju mamičku a neposlal ma do riti hneď pri prvej príležitosti ako sa to dalo?!"

     „Lebo vtedy som nebral do úvahy to, že môžeš byť poškodená a nedáš mi decko!" Vykríkol a v tom momente moja ruka vyletela a dotkla sa jeho tváre, kde mu zanechala odtlačok. Stratila som nervy, jeho slová sa ma tak dotkli, že som ho začala nenávidieť.

     „Išlo ti len o decko?" Dvihla som obočie. „To si mal povedať hneď," uškrnula som sa, „dobre teda, môj pekný, chcem sa rozviesť." V momente ako slovo rozvod prešlo mojími perami, videla som záblesk v jeho očiach, zľakol sa.

     „Nie."

     „Nie?" Ruky som si založila na hrudi. „Ale áno, ja nechcem byť niekoho chovnou sučkou," zavrčala som. „Chcem byť ženou, ktorá je milovaná, či už je plodná alebo neplodná. Či je vadná alebo nie je vadná." To slovo som ta veľmi nenávidela.

     „Tori-" začal ale ja som nemala zľutovanie.

      „Žiadna Tori, pre teba som Viktória," jeho tvár sa zmenila, ľutoval to.

     „Tori, prosím, môžeme to vyriešiť... Ja-"

     „Nie, nemôžeme, nejde to," vydýchla som a rezignovala. Nebudem kričať ale neukážem mu ani slzy. „Ublížil si mi tak ako nikto, mal si byť človek, ktorý ma chráni a nie ten, ktorý mi ubližuje, Braňo," pokrútila som hlavou.

     Díval sa mi do očí rovnako ako aj ja jemu. Videla som na ňom, že hľadá riešenie, pretože medzi obočím sa mu spravila vráska... Jeho modré oči, jemne a nežne žiarili, chceli vyriešiť to, čo povedali jeho hlúpe, no i tak pekne krajované, ústa. No nedalo sa, nie už nedalo.

     „Išlo tu iba o sex, už-" bolo to ťažké ale musela som to vysloviť. „Už som sa pri tebe necítila milovaná, vždy to bolo o sexe, žiadne nežnosti, iba sex. Iba pokusy, mnohé pokusy o dieťa a stále výsledok negatívny." Cítila som ako sa mi oči naplnili slzami, ale zhlboka som sa nadýchla, zavrela ich. Jedna sa kotúľala po líci až spadla na zem. V tom momente som otvorila oči a vyriekla slová, ktoré boli kruté, aj pre neho aj pre mňa. „Možno dieťa cíti, že naša láska sa vytratila."

     V šoku otvoril ústa, bola ako ryba. Otváral ich a zatváral...

     „Dobre, Tori," chcel pristúpiť ku mne, no ja som spravila krok späť. „Daj nám poslednú šancu, prosím," ruky si vložil do vlasov. „Pôjdeme na testy, aj ja, aj ty a potom si-"

     „Vypadni."

     „Čože?" Zmätenosť v jeho tvári bola viditeľná.

     „Vypadni." Zopakovala som skrz zuby.

     Braňo bol múdry, inteligentný a úžasny muž. Pochopil to. Otočil sa, vzal si sako a odišiel z kuchyne, no predtým ako otvoril dvere a opustil náš byt mi venoval významný pohľad, pohľad, že sa nás nevzdá a ja som tomu chcela uveriť. 

Ahojte, 

vydávam prvú časť nového príbehu. Bude to niečo iné ako S výhrou prichádza obeta, toto je skôr taká oddychovka. Tamto... pri čítaní zažijete kopu drámy :D 

Prajem vám ešte krásny  večer a posielam veľa energie na zajtra a víkend!