Miluj ma poslednýkrát...

Kapitola 2

Pred piatimi rokmi

     Výsledok som držala v rukách. Bolo mi do plaču. Chcela som to vypustiť, ale dokázala som to, až kým som neprišla domov a nesadla si na našu posteľ, ktorá o chvíľku už našou nebude. Čo bude nasledovať? Ako to celé skončí?

     Stále zúfalo túžim po bábätku, ale nie je to tak jednoduché. Nepôjde to, nestane sa to realitou tak rýchlo a jednoducho ako si všetci predstavujú. Čo povie Braňo? On... On ma opustí, nechá ma. Rovnako veľmi túži po bábätku ako ja ale ja...

     „Nie, my to spolu nezvládneme," povedala som do tichého bytu. Tie slová sa ním ozývali a ja som si to začala uvedomovať a priznávať. „Toto je náš koniec." Až vtedy sa mi po líci kotúľala slza a nebola jediná a posledná...

-

     Keď preročil prach nášho bytu vyzeral v pohode. Mal na sebe sako, bielu košeľu a vrchné gombíky nechal rozopnuté, mal džínsy a topánky, v ktorých sa dobre utekalo - tenisky. Usmial sa, ale bol to unavený úsmev, snažil sa tváriť v pohode, že všetko je fajn ale jeho oči prezrádzali zúfalstvo, boli trochu červené a lesklé. V rukách držal obálku, takže to podpísal.

     Jemne som sa usmiala a viedla ho do kuchyne. Nasledoval ma. Po intenzívnom plači som nám pripravila večeru. To čo zbožňoval a tak málo som to varila. Usadil sa a ja som vybrala misu s cestovinami a položila na stôl aj s naberačkou. Naložil si toľko, koľko chcel a ja po ňom. Usadil sa a zadíval sa na mňa.

     Nabrala som odvahu a dvihla pohár s vínom. Usmial sa a spravil to isté, štrngli sme si a ja som to vypila až kým neostala prázdny pohár. Keď som ho položila, všimla som si, že on tiež a dolieval si ďalší pohár. Až keď ten vypil, položil ho na stôl.

     „Tori," začal ale ja som ho prerušila.

     „Bola som na testy," prerušil ma.

     „Bol som na testy, áno," prikývol a pohľadom ukázal na obálku, ktorú priniesol. „Mala si pravdu, ja som bol ten, ktorý je chybný. Nebola si to ty," dvihol zrak. „Preto si myslím, že rozvod je správne riešenie." Po jeho slovách som onemela. Čože to povedal? „Nechcem, aby si pri mne trpela. Nechcem, aby si..." videla som na ňom, že hľadá správne slová. „Nedokážem ti dať dieťa, Tori," povedal to zúfalo a tiež z hrdla vypustil zúfaly smiech.

     „Braňo," vydýchla som a postavila sa. Bože, toto som nechcela. Nahla som sa pre obálku, vypadli z nej papiere. Hľadela som na čísla a slová, ktoré mi nič nehovorili. Postavil sa vedľa mňa a ukázal na niekoľko riadkov.

     „Toto tu, tieto hodnoty majú byť vyššie, moje sú úplne nízke. Moje sp-" otočila som sa k nemu, bolo to pre neho ťažké. Toto prizanie ho muselo neuveriteľne bolieť. „Moje spermie sú pomalé, takže sa to nikdy nemusí-"

     Teraz som to bola ja, ktorá ho prerušila. Prerušila som ho bozkom. Papiere som nechala padnúť na zem, rukami ho objala okolo krku a bozkávala som ho. Do toho bozku som sa snažila dať naozaj všetko. Bolesť, ktorou musel prejsť, ale aj tou moju. Zúfalostvo, ktoré v nás vrelo. Lásku, ktorú som k nemu stále pociťovala. A vždy keď sa naše pery o seba obtreli, vždy keď sa naše jazyky spolu preplietli, cítila som, že moja láska k nemu je silnejšia a silnejšia.

     To ako ma držal, ruky na mojich bokoch. Zvieral ma, túžil ma držať. Držal ma silno ako keby to bolo poslednýkrát. Bozky mi opätoval s takým zúfalstvom, boli drsné, no i cez to tak jemné, nežné... ako keby boli naozaj posledné. A moje tiež. Nechcela som sa od neho odtiahnúť, chcela som sa s ním spojiť, tu a teraz. Chcela som s ním ostať takto navždy. Len ja a on. Viktória a Branislav, tak ako na našej svadobnej pozvánke - navždy. Tori a Braňo.