True Love (I Hate/Love You II) ✔

True LOVE (IH/LY II) - EPILÓG

PREČÍTAŤ!!!!

Dobre teda. Máte tu ten Epilóg, hoci ja by som ho sem radšej vážne nedávala :) milujem koniec aký som dala tomuto príbehu, ale budiš :D keď už je to napísané a keď ste ma tak pekne prosili :D :D :D :D Prečítajde si prosím aj moje bláboly na konci ;) teraz už len ;

Pekné čítanie :)

*********************************

(PS: epilóg je po dlhej dobe písaný v JA osobe tak snáď vám to nebude vadiť :) - Bee)

  S povzdychom som prešla dlaňou po hnedom pásiku lepiacej pásky spájajúcom roztvárajúce sa konce krabice. Telom mi prúdila únava a eufória z toho, že toto bola posledná krabica.     Dvere na izbe sa otvorili a dnu nakukla hlava mojej matky.

  Krásne tmavé kadere lemovali jej nádhernú tvár a modro sivé oči mali jemne červený nádych od slz ktoré preliala.

     „Merci, už si zbalená?" Aj jej hlas je jemne chrapľavý od toho, ako si plačom namáhala hlasivky. Srdce mi stiahla neviditeľná ruka pri predstave, že to ja som dôvodom jej plaču.

    „Mami..." hlas sa mi zlomil na poslednej slabike slova. Horko ťažko som sa vyhrabala na nohy a zdolala tých pár krokov k mojej matke. Taktiež na nič nečakala, vyšla spoza dverí, roztiahla ruky a vtiahla ma do silného objatia. O pár sekúnd na to sa jej hruď opäť otriasala vzlykmi a ja sama som bojovala so slzami.

     „Mami neplač, prosím. Je to len šesť mesiacov." Ešte párkrát potiahne nosom . Potom sa odo mňa odtiahne a chytí mi tvár do dlaní, palcami trúc moje líca.

     „Moje malé dievčatko je už tak dospelé..." musím sa premáhať aby moje oči farby akvamarínovej modrej neopísali dokonalú dráhu kruhu. Túto vetu som za posledný týždeň počula už nespočetnekrát, každým dňom viac a viac.

     „Mami mám osemnásť. Už dávno nie som to malé dievčatko." Poviem mierne otráveným hlasom a vráska na matkinom čele sa prehĺbi.

     „Merci, nech si myslíš čokoľvek, vždy budeš moje malé dievčatko. Aj keď budeš mať päťdesiat." Po perách sa mi rozlial lenivý úsmev a srdce sa obalilo do príjemného obalu tepla. Milujem svoju matku. Nie len že je to tá najlepšia matka na svete, obdivujem jej silu. Poznám príbeh môjho príchodu na svet. Ten príbeh dvoch mužov, diabla a anjela, teror ktorým si musela prejsť, dokonca viem aj o tej bolesti ktoré spútava jej srdce po všetky tie roky, spôsobenej jej anjelom.

     „O šesť mesiacov ma máš doma. To zvládneme však? Aspoň sa nebudeš každé ráno rozčuľovať keď nezavriem vrchnáčik od pasty, keď ti neostane dostatok teplej vody na večernú sprchu. V televízii nebudeš musieť trpieť všetky tie dokumentárne seriály a už vôbec sa nebudeš musieť obávať kde som keď budem domov meškať päť minút..."

     „Máš pravdu. Miesto toho budem tŕpnuť či lietadlo ktorým letíš pristane v poriadku. Či si si nezabudla natrieť ramená opaľovacím krémom predtým ako pôjdeš na slnko. Či máš dostatok čistých ponožiek alebo či máš v mobile čísla na tiesňové linky a..." Miestnosť vyplní môj zvonivý smiech a to utne matkinu vetu.

     „Mami idem do Londýna. Uvedomuješ si, že teta Sunny za mnou bude behať ako psík?"

     „Toho sa bojím ešte viac. Sunny je bláznivá dvadsaťpäť ročná žena s dušou pubertiaka. Už vidím ako ťa bude ťahať po všetkých kluboch v meste."

     „Vravíš to, akoby si ma nepoznala. Naozaj mami? Ja a kluby? Maximálne tam budem dohliadať na to, aby sa teta Sunny neopila. A taktiež nezabúdaj na tetu Bell. Tá ju len tak nenechá vziať ma do klubov hoc v Anglicku už som plnoletá." vráska na matkinom čele sa mierne stratí pri pripomienke tety Bell. Áno, to by ju mohlo dostatočne upokojiť. Mama nevie o tom, že Viola, staršia dcéra tety Bell, je veľmi divoké dievča.