Ragehornský dedič 2. Návrat

1.

 Tarron

Už je to mesiac od kedy sa vrátila z Downbrooku s novou nesmrteľnou dušou. V momente ako prešla portálom do Edgefordu jej hlas utíchol. Farryn sa rozhodol jej povedať iba časť z toho všetkého čo sa udialo. Zo všetkého vynechal detaily o Theodosovi a ďalšie informácie, ktoré by ju mohli presvedčiť odísť. Veril, že ak by jej povedal o jej vzťahu s Darisom, pôjde za ním do Vovalonu kde by ju Katar určite hľadal ako na prvom mieste. Keď jej vyrozprával o jej rodičoch a Kathrine, plakala. Celé dni sa ozývali z jej izby vzlyky kým opäť neutíchli. S nikým neprehovorila ani nebrala na vedomie osoby okolo nej. Po jej odchodu z Vovalonu sme spolu s Renom Theodosa ihneď odvliekli do domu kde začal rozbíjať a spaľovať všetko čo sa mu dostalo pod ruky. Keď mi Ren kývol s tichým uistením, že sa o neho postará, vytvoril som portál priamo za ňou. Mĺkva princezná odrazu pripomínala ducha. Nereagovala na otázky ani prosby.

Vracal som sa za ňou každý deň aby som skontroloval či nenastala zmena a hlásil všetko svojmu kurátorovi. Ten bastard sa snažil si nájsť akúkoľvek zámienku aby ju mohol navštíviť. Zakaždým ho Farryn varoval aby sa tam neukazoval. Vraj by ju jeho prítomnosť mohla ešte viac rozrušiť. „Treba ísť na ňu pomaly. O jedno dieťa už som prišiel, nedovolím aby ublížili druhému." Keď sa nik nedíval, Farryn zakaždým smútil. Smrť jeho dcéry ho položila. Pravidelne navštevoval jej hrob pri hlavnom meste. Presunul som jej telo na jeho prosbu a spoločne sme jej vykopali hrob. Taktiež Thessalia navštevovala Kathrinin hrob, každú nedeľu na pravé poludnie.

V záhrade som našiel Farryna ako sa rozpráva s jedinou ženskou kurátorkou Ragehornu. „Nejaká zmena?" stroho som položil svoju otázku. Po tom všetkom čo jej narozprávali a zatajili, som nemal ani s jedným z nich chuť sa veľmi rozprávať. Zatajili jej kto je jej angire a bránili ich stretnutiu. Farryn jej bol bližší. Pamätá si ho najviac a nikoho iného k sebe zatiaľ nepustila. Dokonca ani Oryma, ikeď sa snažil ako slizký had. Táto správa ma samozrejme tešila, ale nie viac ako Darisa.

Elmyra nežne odložila šálku s bylinkovou tekutinou, ktorá voňala príliš sladko. „Nie, stále sedí pritom jazere a s nikým sa nerozpráva." To isté jazero, každý deň, ten istý čas. Jazero Cermadror ležalo tesne na hranici medzi Edgefordom a Vovalom. Ďaleko od miest a osád. Niektorí féri ho volali dokonca strieborné jazero pravdy. Podľa legendy vie odraz v jazere odpovedať na akékoľvek otázky. Za svoj život som sa nestretol s nikým komu by sa to podarilo. Každé ráno po raňajkách odišla s niekoľkými Orymovými vojakmi, ktorý ju pri jazere doprevádzali a strážili po celý deň. Jazero leží ďaleko na to aby sa tam dopravili peši a tak som ju tam zakaždým premiestnil ja, Orym alebo Elmyra.

„Už to trvá pridlho." Starec sa pri mojom zhodnotení zamračil a otočil  smerom na sever kde ležal Cermadror. „Zotavuje sa, my všetci sa zotavujeme."

„Toto nie je zotavovanie. S nikým sa nerozpráva. Ako jej máme pomôcť ak je stále ticho? Možno ak by si k nej pustil..." V momente pri tých slovách sa postavil pred moje telo starec s výhražným pohľadom. „Neopováž sa tú vetu dokončiť. Angire, neangire..nedokázal ju ochrániť rovnako ty!" výčitku mi vmietol priamo do tváre. Veľmi dobre vedel, že ma to zožiera každú sekundu, ktorú dýcham od toho osudného dňa. Katar ju mal ako na zlatom podnose a to len preto, že som nesplnil príkaz a neodniesol ju odtiaľ. Starec pokračoval: „Jediný dôvod prečo som ti dovolil sem chodiť je z úcty ku Eroanovi, pretože ti kedysi veril" Hlboký nádych. Krv mi bublala od hnevu a to som väčšinou pokojná povaha. „Opatrne Farryn, kedysi si slúžil kráľovi, ale to je minulosť. Zabúdaš, že ani tebe sa ju nepodarilo zachrániť pred 16. rokmi. Ja som pravá ruka kurátora, ktorý je k nej pripútaný cez angire. Kto si ty?"

„Jej priateľ. Jej vychovávateľ a učiteľ."

„To bývalo. Čo si pre ňu teraz?" Napätie stúpalo a ja som bol krôčik od toho vytiahnuť svoj meč a upratať tohto féra na jeho miesto. Verím, že Theodos by s ním toľké strpenie nemal. Zdržiaval sa vo Vovalone iba kvôli tomu aby jej dal čas, ktorý si zaslúžila. Nepoznala ho a ani to čo pre ňu on kedysi znamenal. „Ak tu mienite tropiť scény, obaja sa môžete stratiť z tohto kraja." Zapriadla férka, ktorá sa už zberala za ňou k jazeru. „Ideš?" mykla mi hlavou a ja som bez ďalších slov odpochodoval smerom na sever.

Stráže stáli v blízkosti jazera a hliadkovali okolie aby mala súkromie. Bielovlasá férka sedela na tráve a rukou hladkala hladinu trblietajúceho sa jazera. Jeho budúca kráľovná, Darisova družka a nádej na obnovenie kráľovstva. Jemnými pohybmi prstov vytvorila gule z vody a točila si ich vo vzduchu. Odrazu to pre ňu bolo prirodzené, jednoduché. Aspoň to tak vyzeralo. Keď ešte bola človek, pri používaní mágie často cítila bolesť a to ju brzdilo. „Princezná." Oslovil som ju. Nič. Vedel, že ho počula, ale rozhodla sa ho ignorovať. Mala na sebe tyrkysové šaty so zlatými krajkami hodné férky s kráľovskou krvou. „Prišiel som ti znovu rozpovedať príbeh." Keď som mal možnosť byť s ňou osamote, alebo aspoň v prítomnosti Elmyri, rád som jej rozprával príbehy a legendy o jej rodičoch. Hnedovláska si privolala pohodlný mach neďaleko princezny a usadila sa. Hodlala si vypočuť jeho príbeh. Avšak tentokrát som sa to pokúsil trochu prehĺbiť. Keď som vyslovil celé Theodosovo meno zdalo sa mi, že sa jemne mykla. Dych jej oťažel, ale obratom bola opäť mĺkva princezná bez výrazu, ktorá všetkých ignoruje. Možno sa mi to iba zdalo. No tak Thessalia, stačí jeden náznak a vezmem ťa odtiaľto. Jedno slovo a vezmem ťa za ním. Nič sa, ale nestalo.