Neobyčajná

Prológ

Padám. Zase. Asi to nikdy neprestane. Nedovidím na koniec. Zatiaľ nie. Ešte chvíľu a uvidím klietku. Vždy je tam klietka. Nič iné. Len zlatá klietka. Už ju vidím. Z hrdla sa mi chce vydrať výkrik, ale moje pery sú meravé. Privriem oči a psychicky sa pripravím na bolestivý pád. Už som skoro dole, na konci. Zrazu tam niekto stojí. Je to prvý krát, čo niekoho vidím. Je to chalan. Môže byť rovnako starý ako ja. Uvidím len jeho oči, modré ako rozbúrený oceán a rovný nos...
Crrrrn, crrrrn... Zobudím sa na zvonenie budíka. Som celá spotená. Zase to bol ten sen. Ale teraz bol trošku iný. Bol tam on. Crrrrn, crrrrn... ,,Veď už idem ty sprostý budík." Zamrmlem si popod nos a natiahnem ruku na miesto, kde by sa mal nachádzať budík. Crrr. Zaklapnem ho skôr, než zazvoní znova. Ešte si chvíľku poležím, veď sa svet nezrúti. Až potom si všimnem koľko je hodín. ,,Preboha, zase!" To snáď nie. To musím každý deň vstať neskoro??

,,Tara, my už ideme. Pekný deň v škole. Ahoj."

,,Okej mami, ahojte."

Dopekla, čo si idem obliecť?? Stojím pred skriňou a hrabem sa v nej. Nakoniec sa rozhodnem pre čierne tričko s potlačou akéhosi vtáka z trópov, rifle a môj obľúbený svetrík. Rýchlo zbehnem do kuchyne a hodím si do kabelky pri dverách jablko. V tom si spomeniem že som si neumyla zuby. Tak ešte idem do kúpelne a vydrhnem si ich. Potom si obujem svoje čierne conversky a zamknem dvere. Z domu odchádzam o 7:45. Super, akurát mi ide bus.

Do triedy pribehnem až 28 minút po zvonení.

,,Smith, kde toľko trčíte?! Takmer každý, chodíte neskoro. Už ma to prestáva baviť. Ešte raz a dám vám neospravedlnenú hodinu. A teraz si choďte sadnúť!" nahučal do mňa hneď po príchode triedny. Je na mňa zasadnutý jak sviňa. 

,,Ahoj Anna," pozdravím spolusediacu.

,,Nazdar Tara. Už som si myslela, že ani neprídeš." odpovedala a horlivo odpisovala poznámky z tabule. Po chvíli sa na mňa konečne pozrela. ,,Budem hádať. Zaspala si." Už ma pozná.

,,Bingo." Pousmiala sa.

,,Takže, keď sme už konečne všetci," prešiel po triede a zahľadel sa na mňa, ,,musím vám niečo oznámiť. Na funkcii učiteľa končím, s manželkou sme sa rozhodli presťahovať sa do Nórska..."

,,YES!" Triedou sa ozval môj výkrik. Všetci sa pozreli mojim smerom. Stenth na mňa vrhol vražedný pohľad. Vedela som, že je zle.

,,Vašou novou triednou profesorkou bude pani Black, ktorá vás taktiež bude učiť aj anglický jazyk." pokračoval ďalej akoby sa nič nestalo. ,,Mám pre vás ešte jednu správu. Zajtra do triedy nastúpi nový žiak, presťahovali sa sem s rodinou z Kalifornie, jeho meno je Zeke Towner. O chvíľu zvoní, pripravte sa na ďalšiu hodinu."

Vydýchla som si a začala som sa chystať na chémiu. Zeke Towner. Zaujímavé meno. Začínam sa tešiť. Som zvedavá, čo to bude zač. Vtom som si spomenula na chlapca s môjho sna. Otvorila som denník, čo si starostlivo zapisujem aspoň každý druhý deň a na dnešnú stránku nakreslila nákres toho, čo som si pamätala. Nebolo toho veľa, ale podoba bola extrémna.

,,Kto to je?" nahla sa Veronika na denník a zaujato sledovala obrázok. ,,Nebodaj ďalšia veľká láska, ktorá ani nevie o tvojej existencii?"

,,Nie Nika. Prepáč, nechcem to teraz riešiť." usmiala som sa na ňu a zabuchla denníček a schovala ho do tašky. Konečne zazvonilo.

,,Slečna Smith, vy nikam nechoďte. Musíme sa porozprávať." ozval sa profesor Stenth, keď videl, že sa chystám odísť s ostatnými.

,,No fasa." zamrmlala som si popod nos. Aňa, ktorá ma počula sa len pousmiala a oznámila mi, že poobede ideme na nákupy. Vrátila som sa naspäť pred katedru a usadila sa na "svoje trestné" miesto. Samozrejme, že tu takto nezostávam poprvýkrát. Ale nebývam tu ani často, nemyslite si o mne nič zlé. Len 2-3x do týždňa. ,,Tak, čo to bude dnes profesor?"

,,List na rozlúčku. Bez irónie, vulgarizmou, sarkazmu a bude písaný tak, že vám budem veľmi chýbať. Máš 30 minút." úchylne sa na mňa usmial a usadil sa na stoličke. Toto je môj život. Prosím, zoznámte sa.