Neobyčajná

Ja sa ešte vrátim.

Stála som tak ako soľný stĺp. Nezmohla som sa na nič. Zeke sa mi ospravedlnil a zmizol. Musel sa vrátiť. Zostala som sama. Pred pár dňami by som ho vysmiala. Áno, od mala som vedela, že určite existuje niečo dokonalejšie, vyspelejšie, ako ľudia. Niečo v progrese. Sama som bola toho dôkazom. Ale to, že Dracula žije medzi nami... To bolo trochu moc.

Pohľad mi padol na riaditeľský stôl. Usadila som sa. Kreslo bolo pohodlné. Zdvihla som fotorámik a prezrela si fotografiu vo vnútri. Bola na nej usmiata riaditeľka v objatí jej brata. Manžel jej zomrel pred pár rokmi. Bolo to v novinách. Bol jednou z obetí masového vraha, ktorého nikdy nechytili.

Zazvonilo. Musela som ísť. Vyšla som z kancelárie bez toho, aby si ma niekto všimol. Väčšina len teraz prišla. Zo všetkých strán sa ozýval smiech, frflanie nad domácimi úlohami a testami, ale všetci boli takí šťastní. Opäť som cítila, že sem proste nezapadám. Stislo mi srdce. Mám strach. Bojím sa o svoju mamku. Bojím sa toho, čo dnes príde, pretože naozaj netuším, čo očakávať. 

Ucítila som tú známu vôňu. Na druhej strane chodby som zbadala osobu v zelenej košeli. Do očí mi vyhŕkli slzy. Všetci ma obchádzali. Zahla som k dámskym. Vošla som dnu a prešla miestnosť energiou. Bola som tu sama. Zamkla som. Máme to síce zakázané, ale musela som. Schúlila som sa v rohu. Oproti mne stálo zrkadlo. Obzrela som sa. Vyzerám nemožne. Tak strašne slabo.  Nemohla som sa na seba pozerať. Zavrela som oči a objala si kolená. 

Zrazu sa ma niekto dotkol. Krvi by sa mi nedorezal. Skôr, než som stihla vykríknuť, mi Anna zakryla dlaňou ústa. Cítila, že potrebujem pomoc. Milovaná telepatia. Pustila ma. Podala mi vreckovku a usadila sa vedľa mňa. Hlasno som sa vysmrkala. Objala ma okolo pliec. Vedela som, že čaká na vysvetlenie. No namiesto toho som sa na ňu pozrela a postavila sa. Utrela som si rozmazanú špirálu. 

,,Musíme sa pripraviť." zavelila som. Doslova. Aňa len prikývla hlavou a odomkla. Spoločne sme vyšli na, už konečne prázdnu, chodbu. Trieda je len pár dverí ďalej. 

,,Keby niečo, hľadali sme triednu." usmiala sa a dodala mi odvahu. 

Prešlo nám to. Sedím s Annou. Zeke si presadol k Christopherovi. Je to tak lepšie. Avšak aj tak spolu komunikujeme. Respektíve, iba ja sa o to snažím. On ma úspešne ignoruje. 

Náhle sa pozrie mojím smerom. 

,,Zeke," zašepkám. Zľakla som sa. Znovu. Nie tým, ako prudko otočil hlavou. Skôr preto, že má jedno oko modré a druhé hnedé. Vyzerá to fascinujúco, no na ňom veľmi neprirodzene a strašidelne. Po chrbte mi prebehne mráz.

,,Smithová? Máte nejaký problém s vaším novým spolužiakom?" spýta sa profesorka pri tabuli. ešte stále s vypúlenými očami sa na ňu pozriem a záporne pokrútim hlavou. ,,Tak sa vráťte k téme."

Ozve sa klopanie na dvere.

Je tu.

Opäť pozriem na Zekeho. Povzbudzujúco sa na mňa pousmeje. Zrazu som rada, že je tu.

,,Ďalej." ozve sa od tabule. Ani sa neotočí, trúba jedna. 

Do triedy vstúpi postarší pán v čiernom smokingu. Nasledujú ho štyria ďalší. Bol vysoký. Mal pleť bledšej farby, avšak jeho vek prezrádzali len malé jemné vrásky v okolí očí a pier. Sánku mal ostrú. Oči modrej farby nás sledovali spod hustejšieho obočia. Vlasy mal doslova havranie. Po ramená, čiernej farby. Pôsobil elegantne, vychovane, bol pôsobivý a šiel z neho rešpekt.

,,Zdravím vás, pane." ozvala sa Goolich. Otočil sa jej smerom a venoval jej úsmev, ktorý ju usadil za katedru.

,,Dovoľte, aby som sa predstavil," mala som chuť zakričať, že čo ak nie?, ,,volám sa Rumuni. Veľa z vás ma určite pozná, ako majiteľa väčších a svetových múzeí." Prešiel pohľadom po našej triede, no pri mne zastal a pousmial sa. ,,Počul som totiž, že pár jednotlivcov z vašej triedy, je mimoriadne nadaných na históriu a preto by som ich chcel touto cestou osloviť, aby s nami spolupracovali." Pozrel konečne na učiteľku.

Goolich sa postavila a podala mu zoznam. Rozprestrel ho a zahľadel sa na mená na papieri. V jeho modrých očiach sa objavil lesk šalátovej. Cítila som, ako sa mi zvýšil tep. Zaregistroval to. Na tvári sa mu rozlial úsmev. 

,,Sme tu správne." Kývol rokou.

Všetci v triede padli. Teda, skoro všetci, až na pár výnimiek. Presnejšie, až na osem výnimiek.

,,Tara Smith, je mi potešením." pristúpil ku mne a ponúkol mi ruku. Pozrela som mu už do červených očí a napľula mu do nej. ,,Aj som si myslel, že sa nebudeš zrovna tešiť. Preto mám pre teba menšie prekvapenie." Otočil sa. Nechal ma čakať.

V tom som pocítila tupú bolesť v ramene. No to som sa už bránila. Skočila som po ňom. Bohužiaľ som zostala sama. Jeho štyri gorily zamestnávali mojich priateľov. Fajn. Vodca proti vodcovi. Vraj som silnejšia, tak overíme pravdivosť. 

Môjmu útoku sa s ľahkosťou vyhol. Okej, možno máš väčšie bojové skúsenosti, ale uvidíme, ako si poradíš s týmto. Poslala som k nemu niečo ako tlakovú vlnu. Zrovnalo ho zo zeme. Pousmiala som sa. Sily sa vyrovnali. Tentokrát som vrhla oheň. Bohužiaľ som netrafila. Premiestnil sa rýchlosťou svetla a držal ma za krk. Skúsila som mu vysať vzduch z pľúc. Podarilo sa, avšak stisk okolo môjho hrdla nepovoľoval. Zrejme som ho podcenila.

,,Som upír, nezabúdaj, že vydržím bez vzduchu trošičku dlhšie, než obyčajný smrteľník. Ale povedz mi, ako dlho vydržia bojovať tvoji priatelia s guľkami v hlave?" bol v mojej mysli.

,,Tak dlho ako bude treba." odvetila som s náporom hnevu.

Premiestnil sa, aby som mu videla do očí. Stále mi stláčal hrdlo, no nie dosť na to, aby ma to zabilo. Mal ma pod kontrolou. ,,Čo myslíš, bude sa im páčiť, že ich obetuješ, len preto, aby si ty prežila? Ha?" pritlačil. Fajn, už sa mi dýchať nedá. Pokúsila som sa sústrediť. Myslela som len na to, aby som stála za ním. Cítila som, ako sa pomaly rozpadávam, až som nakoniec bola tam, kde som chcela. Zhlboka som sa nadýchla. Vlna fungovala, bude znovu. Odhodilo ho. Opäť. Avšak teraz si už dám väčší pozor.

Podišla som k nemu a cestou som zodvihla ceruzku na zemi. Kľakla som si k nemu, kolenom som mu zatlačila na hrtan. ,,Upírov vraj zabije kôl do srdca," uvažovala som, ,, ja síce žiadny nemám, ale ceruzka tento veľkosti by mohla stačiť." Obzerala som si ju v mojich rukách a rozmýšľala, aké to bude vziať "ľudský" život.

,,Posledné slová?" pozrela som mu do očí.

,,Pusti ho!"

Nebol to on. Toto bol iný hlas, ktorý som bohužiaľ už dlho poznala. Neveriacky som sa na ňu pozrela. Zeke stál vedľa nej a nechápavo na ňu hľadel, rovnako ako aj zvyšok našej "group". 

,,Anna?" 

,,Okamžite ho pusť, inak," schmatla Zekeho a priložila hlaveň k jeho hlave, ,,mu guľka preskúma mozog."

,,Zabi ho!" skríkol. ,,No tak, zabi ho! TARA!"

,,Prečo? Myslela som, že si s nami!" Ešte stále som pevne držala ceruzku nad Rumuniho hruďou.

,,Som. Ale nemôžem ti dovoliť zabiť ho."

,,Dopekla Anna, však o toto nám išlo, nie?" Tara, premýšľaj! Musíš na niečo prísť!

,,Kurník Tara! Je to môj otec!" zarazila sa. Prekvapilo ma to. Ale akosi som to tušila. ,,Počítam do tri!"

,,Aňa!"

,,Raz."

,,Nemusíš to robiť!"

,,Dva" 

,,Tak fajn!" odhodila som ceruzku.

,,Nakoniec to ovládanie predsa len na niečo bude." ozvalo sa podo mnou.

,,Ty hajzel!" spoznala som Annin hlas. Pochopila som.

,,Sladké sny princezná!"

A bola tma.