Neobyčajná

Vysvetlím ti to.

Z pohľadu Tari:

Nemôžem uveriť tomu, čo mi práve povedala. Jej otec?? Jej otec je predsa mŕtvy. Už naozaj nič nedávalo zmysel.Celý dnešný deň je hore nohami. S Aňou sa poznáme už šesť rokov. To je dostatočný čas na to, aby si získala moju dôveru. Viem, že mi nikdy neklamala, je to ten najúprimnejší človek, akého poznám. Alebo nie? Zmýlila som sa? Alebo žeby teraz klamala?

Chcela som sa jej na to spýtať, ale stačil mi jeden pohľad na ňu a hneď som vedela, že potrebuje odpočinok. Bola mŕtvolne bledá, líce mala červené a napuchnuté. Spod vlasov jej tiekol zaschnutý pramienok krvi. Naozaj pripomínala mŕtvolu, až na to, že ešte žila. Dýchala a srdce jej bilo, to bolo podstatné.

Charlie jej opatrne prešla po tvári a zatvorila oči. Aňa ihneď zaspala. Na to sa nám otočila chrbtom a z nejakej zásuvky vytiahla malú, drevenú truhličku. Na jej stranách boli vyrezávané ornamenty a bola zamknutá. Len čo Charlie chytila zámku do ruky, pukla a truhlička sa roztvorila. Po jej otvorení nám odhalila sedem nádherných, kameňmi vykladaných náhrdelníkov.

Ako prvý, mi do očí udrel náhrdelník v podobe letiaceho vtáka. Keď som si ho obzrela bližšie, spoznala som v ňom jastraba. Kov, z ktorého bol vyrobený, pripomínal striebro, ale pri dotyku som pocítila príval veternej energie. Cítila som vietor vo vlasoch, aj keď sa nič nedialo.

Druhý mal tvar kvapky, bol modrastej farby, tiež pripomínal striebro, ale bola z neho cítiť moc oceánu. Jeho kraje boli vykladané maličkými ametystmi.

Tretí pripomínal plameň. Boli na ňom snáď všetky odtiene oranžovej a červenej, kraj bol taktiež lemovaný drahokamami. Ale tentokrát to boli rubíny. Šírilo sa z neho teplo.

Štvrtý bol najväčší. Bol to krásny strom, ktorý mal namiesto listov, smaragdy. Bol naozaj prekrásny. Pocítila som milovanú vôňu levandule, čo ma prinútilo pousmiať sa.

Ďalej bol náhrdelník pripomínajúci postavu. Bol to človek s roztiahnutými rukami a vyzeral milo. Akoby mal každého ihneď objať. Namiesto očí mal malé jantáre. Tie oči pôsobili milo a spravodlivo, ale taktiež aj nebezpečne.

Ďalší bol zložený z piatich častí. Na prívesku visel podobný muž, až na to, že bol o polovicu menší.
V dlaniach držal malé plamienky ohňa, namiesto vlasov sa mu na hlave vlnili morské vlny a šaty mal z ornamentov, ktoré pripomínali vzdušné víry. Stál pred neveľkým stromom.

A posledný taktiež nebol na zahodenie. Bolo to srdiečko vykladané diamantmi. Skladalo sa z dvoch častí. Pravá bola z bieleho zlata a tá ľavá bola ružovkastej farby.

,,Určite viete ktorý amulet je ktorej." ozvala sa Charlie a amulety vyleteli z truhličky. Každý amulet našiel svojho nositeľa a pripol sa mu okolo krku.

Charlie pristúpila k Veronike a dotkla sa jej amuletu. Tvár sa jej stiahla do bolestivej grimasy. Telom jej preletel kŕč a odhodilo ju o dobrých pár metrov dozadu. Niečo zamrmlala a bolesť odišla. Skúsila amulet odtiahnuť od Verčiného krku, ale nešlo to. Amulet sa bránil, poznal svojho pravého vlastníka. ,,Amulet je živá časť vás. Vaša moc pulzuje vo vás, avšak amulet vám dáva možnosť ju využívať a smerovať tam, kam chcete. Zložiť sa dá len z vašej vôle, ak by vás aj niekto donútil zložiť si ho, pokiaľ to nebudete chcieť, bude vás chápať a nepovolí. Ďalej, ho môžete nechať kedykoľvek zmiznúť. Stačí myšlienka," pozrela sa na Veroniku, ktorá nechala svoj amulet zmiznúť, ,,a je preč. Zrastie sa s vaším telom." 

Potom sa zase vrátila k truhličke, ktorú som medzi tým stihla položiť na stôl a vytiahla z nej posledný amulet. Podišla ku mne a pripla mi ho okolo krku. Ihneď som v sebe pocítila jeho silu. Cítila som amulet každej z nás. Naviac som však vnímala práve ten Annin.