Do nekonečna

2.časť

,,Ja...ja..ja..'' nezmohla som sa ani na jedno jediné slovko. ,,Ty..ty čo?'' pozeral na mňa už naozaj nahnevano. Zobrala som zo seba svoju hrdosť a povedala som mu. ,,Keby si nekráčal, ako kretén nič z toho by sa nemuselo stať!'' ČO SOM TO PRÁVE POVEDALA??? Asi mi ten náraz spôsobil aj otras mozgu. V tom som si uvedomila, že ešte stále sedím na zemi a už by som sa aj mohla postaviť, aby som nevyzerala ešte väčší dement, ako som už v tej chvíli vyzerala. Tak som sa teda z tej zeme pozbierala a pozrela som sa na toho ''Boha'', čo stál predo mnou a vyzeral, že keby nie som dievča už mi jednu vraziť. ,,Čo si to povedala ??!'' och to keby som len vedela, ale aj tak som mu povedala svoje, aj keď som myslela že to znovu so mnou švihne o zem. ,,To čo si počul a teraz, ak dovolíš, mám na práci aj niečo iné, ako sa tu s tebou vybavovať." Ja som už asi prišla o rozum. Na päte som sa otočila a v hlave si nadávala aká som len sprostá, že som to povedala, keď som len za sebou započula výkrik na mňa. ,,Neviem, ako sa voláš, ale ten tvoj podrezaný jazyk si zapamätám!'' Och bože, čo som to zase spravila. Po pár minútach cesty som sa dostala domov, kde som odhodila svoj batôžtek do rohu, sadla som si za počítač a začala písať esej, ktorú nám profesorka ekonomiky zadala. Neviem čím to bolo, ale stále som mala hlavu v tých očiach, s ktorými som sa dnes zrazila. Samozrejme v mojom záujme stále zostával Aaron, ale tento chalan ma niečím zaujal, aj keď som nevedela jeho meno. Po dopísaní časti z eseje som vypla notebook a presunula som sa na posteľ, kde som začala pozerať tik tok. Zrazu mi prišla správa z neznámeho čísla: ,, Ahoj, prepáč, že ťa otravujem Emily, ale ešte raz som ti chcel poďakovať za pomoc pri tom teste. Aaron! ;)" ČO SA TO PRÁVE STALO ?!?! On mi vážne napísal a vie moje meno, to už niečo musí znamenať. Dobre určite to nič neznamená. Zachovaj pokoj Emily. Len ti chcel poďakovať. Len proste achh. Dobre ukľudníme sa. Keď som sa dostala z tranzu začala som písať odpoveď: ,, Nemáš začo - Emily :D!" Jednoduché, prirodzené. Myslím, že dnes sa začínam prekonávať. Najskôr som pomohla Aaronovi s testom potom som sa pohádala s tým idiotom v škole, a teraz toto. Spomienka na toho zo školy vo mne vyvolala zvedavosť, kto to vlastne bol. Nikdy som ho predtým v škole nevidela. Zo zamyslenia ma vytrhlo buchnutie dverí. To znamenalo jediné, prišla domov mama. Možno sa pýtate, kde je môj otec a aj keby sa nepýtate tak vám to poviem. Jednoducho odišiel. Nepamätám si na neho, ale viem proste, že odišiel a už sa nikdy nevrátil. Nesnažil sa nás kontaktovať ani teraz, ani nikdy predtým. Zbehla som dole po schodoch a našla maminu vykladať nákup v kuchyni. ,, Ahoj mami, potrebuješ pomôcť?" spýtala som sa jej, keď som prišla do kuchyne ,, Ahoj slniečko, môžeš začať krájať zeleninu na šalát, lebo ako ťa poznám ešte si nejedla" pozrela som sa ňu previnilo, a tak jej dala jasne za pravdu. Pousmiala sa na mňa a začala sa ma znovu pýtať: ,, Ako bolo dnes v škole, písali ste niečo ?" mojej mamine sú moje známky v celku jedno, len nech som sama so sebou spokojná a to na nej obdivujem. Iné matky to strašne hrotia. ,, Vlastne áno, z biológie, ale bolo to ľahké." V tom som si spomenula na to ako som cukríkovi pomohla a v duchu som sa pousmiala. Takto sme sa rozprávali až do kým sme sa najedli. Mamka si ešte naliala víno a rozhodli sme sa, že si pôjdeme pozrieť nejaký seriál. Utekala som sa ešte rýchlo osprchovať a nachystať učebnice a zošity do školy. Zbehla som po schodoch aj s telefónom v ruke dole a išla som spraviť popcorn. Mamka sa medzitým tiež osprchovala a už som čakala len na ňu. Zapli sme si náš obľúbený seriál Gilmore Girls a začali pozerať. V polovici 1. časti mi cinkla správa. Pozrela som sa na telefón a bola tam znova správa z neznámeho čísla. Aaron to už, ale byť nemohol, lebo som si jeho číslo uložila. V správe bolo: ,,Hovoril som ti, že si ťa zapamätám, nemala si si so mnou začať Em :*" Toto nemyslíš vážne...