Cordesquel - Vojna klanov

2.

No, ospravedlňujeme sa, že nám trvalo tak dlho pridať novú časť, ale občas sú časy naozaj zlé, škola je sviňa a nedostatok pisateľskej fantázie tiež. A keď už píšete jednu kapitolu po tretí krát, lebo sa vám nikdy neuloží a vy ju musíte písať stále odznova... museli sme sa dokopať k tomu, aby sme ju znovu napísali a pridali, takže tu ju máte. Vďakabohu je škola na nejaký čas za nami, takže snáď sa podarí pridávať častejšie (teda, keď sa nám koncepty znova nepovymazávajú). :)

SimsiSoo & nataliaa10

Sedela som na svojom obvyklom mieste v triede vedľa mojej najlepšej kamarátky Kimi. Bola o hlavu menšia ako ja, štíhla, opálená a vlasy mala zostrihané po plecia v niečom podobnom mikádu. Oči mala šedé ako ja, keďže bola Veral. Ako my všetci v tejto triede, na tejto chodbe a v tejto polovici školy. Druhá polovica školy patrila Obdareným. Fungovalo tak veľa škôl nie len na našom území. Škola bola rozdelená neviditeľnou čiarou rešpektu voči Obdareným, veď sme boli len obyčajní Verali. Našimi učiteľmi boli tiež Verali, starí ľudia, ktorí už nevládali pracovať manuálne. Nevedela som, načo sa vôbec Obdarení obťažovali s ponúknutím vzdelávania aj pre nás. K ničomu nám to v živote aj tak nebude. My musíme len pracovať. Nebolo potrebné ani vedieť čítať a písať.

Sledovala som dianie za oknom na dvore medzi našou a ich budovou. Náš učiteľ sa trápil vysvetľovaním dejín z nejakého obdobia ešte pred prvým objavením Génu, ale ja som mu nevenovala pozornosť. Bol to starý plešatý šedivý chlap s monotónnym hlasom a neprítomným pohľadom. Dianie za oknom bolo zaujímavejšie. Koľko krát som snívala, že by som mohla byť jednou z nich. Dobre, nebola som nespokojná so svojím životom. Aspoň som nebola arogantná hlupaňa, čo pyšne hľadí na obyčajných ľudí zvrchu, a pritom nevie ani chytiť lopatu do ruky. Ale predstava, že by som mohla uľahčiť život sebe aj ostatným a mať väčšie práva, neznela až tak hrozne. A možnosti Obdarených tiež neboli málo lákavé.

Vytrhla som sa zo zasnenia a pokračovala som v pozorovaní dvora. Bola na ňom celá jedna trieda Obdarených. Nevedela som, ako prebiehajú ich hodiny, takže som bola zvedavosťou napnutá ako struna. Nemohlo to byť zaujímavejšie ako hodiny na území Ohňa alebo Premeny, ale aj Liečiteľstvo malo niečo do seba. Liečiteľov som videla v akcii len málo krát, takže som si túto príležitosť nemohla nechať ujsť.

Všetci žiaci mohli byť tak o dva roky mladší od nás a chlapci mali prevahu. Boli zoradení v kruhu okolo mladého muža a jedného zo svojich spolužiakov. Aj keď mladý muž nemusel byť tak úplne mladým mužom. Liečitelia vyzerali dlho mladí a dožívali sa o niečo vyššieho veku ako my ostatní. Bol to ich učiteľ a práve ukazoval na vranu, bezvládne ležiacu na zemi pri nohách žiaka, postávajúceho vedľa neho. Chlapec si k vrane čupol a na tvári mal trochu nepokojný výraz. Tušila som, čo by malo nasledovať, ale vyvinulo sa to inak, než som predpokladala. Pravdepodobne to nepredpokladal ani sám chlapec. Vystrel ruky nad vranou dlaňami nadol a zatvoril oči. Zmraštil čelo akoby zdvíhal niečo ťažké.

Okolo rúk sa mu črtala tmavo červená žiara vstupujúca do vrany. Celá vranu obalila, ale v ďalšej sekunde sa stiahla a zmizla. Chlapec otvoril oči a sklamane spustil ruky k telu. Jeho technika sa nepodarila a aj sám učiteľ vyzeral sklamaný. Nie každý Obdarený mal veľký talent. Boli šikovnejší, ale aj smoliari, ktorým sa schopnosti podarilo naplno ovládnuť až v neskoršom veku, alebo boli drevá na okraji spoločnosti Obdarených po zbytok života. Ale aj tak boli stále uznávanejší ako my.

Učiteľ pokrútil hlavou a kývol rukou smerom k inému žiakovi. Tomu sa rozžiarila tvár, s úsmevom vystúpil z radu a podišiel k chlapcovi s vranou. Ten sa postavil a odstúpil nabok. Usmiaty chlapec počkal, až mu učiteľ kývne hlavou na súhlas k činu. Keď sa ho dočkal, žmurkol na chlapca, ktorému sa to nepodarilo, a vystrel pred seba jednu ruku. Nestál príliš blízko vrany, vlastne sa na ňu ani nepozeral, ale tmavo červená žiara z jeho ruky, oveľa silnejšia ako tá chlapcova predtým, si našla cestu vzduchom k telu vrany. Obalila ho ňou a vrana sa v okamihu otrepala, vyskočila na nohy a vzlietla. Upaľovala vzduchom preč od svojich záchrancov. Chlapec sa spokojne usmial na učiteľa a ten mu úsmev opätoval. Chlapec, ktorý zlyhal, zostal sám stáť a smutne civieť na miesto, odkiaľ vrana odletela.