Cordesquel - Vojna klanov

3.

Po dlhej dobe nová kapitolka, vážení a milí, plesniví aj hnilí. Rozhodli sme sa (my, lenivé prasatá), že tento príbeh znovu uvedieme do pohybu a tentokrát už poriadne. Takže pokračujeme. Predom ďakujeme za každý vote alebo komentár a boli by sme veľmi vďačné za akúkoľvek spätnú odozvu. Enjoy! 

Aj keď som sa ešte asi pred pol hodinou tešila na mamin obed, chuť naň teraz nejako nedokázala prísť. Keď sme s Kimi prišli k domu, v ktorom som so svojimi rodičmi bývala, rozvoniavalo to na celú ulicu. Ja som sa ale dokázala sústrediť len na pulzujúcu bolesť vo svojom zápästí. Zostali sme pred vchodovými dverami nášho malého ošarpaného domčeka a ja som sa zadívala na zakrvavenú vonkajšiu stranu ruky. Dúfala som, že som si nič nezlomila. Našťastie som však dokázala hýbať všetkým, aj keď s trochu väčšou trochou bolesti. Zhrnula som si rukávy košele, ktoré som zo zvyku mala vždy vyhrnuté až po lakte, a schovala doň celú ruku. Usmiala som sa na Kimi a spolu sme vošli dnu. 

Náš maličký príbytok bol vždy uprataný a na stole bolo už takmer všetko pripravené. Z ulice sa hneď vchádzalo do kuchyne spojenej s obývačkou, v ktorej už mama pobehovala na všetky strany. Posotila som Kimi smerom k nej, krátko som pozdravila mamu a rozbehla sa do svojej izby. Prebehla som okolo malej kúpeľne a rodičovskej spálne k úzkym schodíkom vedúcim do ešte menšieho podkrovia.  Moja izba bola skromná. Jednolôžková posteľ z tepaného železa so starým matracom a červenými obliečkami, stolík so zrkadlom a stoličkou, jedno veľké okno, tmavá ošúchaná skriňa a šedá obrovská tapeta nočného veľkomesta, ktorú sa mi podarilo získať, keď počas posledného otvoreného konfliktu raboval klan Ohňa niekoľko obchodov v okolí. Som rebel. 

Rýchlo som otvorila priehradku v stolíku a vytiahla som z nej malú bielu krabičku s masťou. Potrela som si ňou hánky. Bola to špeciálna masť, taktiež z dôb rabovania, ktorá uzdravovala rany desaťkrát rýchlejšie. Boli aj efektívnejšie výdobytky klanu liečiteľstva, ale aj toto bolo viac, ako nič. Keď príde na otvorený konflikt, musíte vedieť, kde sa nachádzať, aby ste z toho vyťažili čo najviac. Taký bol život Veralov, ktorí chceli žiť aspoň trochu bohatšie. Stačilo sa nenechať chytiť vládnymi silami, ktoré najčastejšie pozostávali práve z najsilnejších členov klanov. Najvplyvnejší nikdy nevychádzali z Paláca, kde spolu so spriatelenými vodcami klanov sedia na zadkoch a tvária sa, že dvadsaťštyri hodín denne rokujú o ďalších krokoch vo vojne a zlepšení životných podmienok Veralov. Bla bla bla. Zo skrine som vybrala staré biele roztrhané tričko a odtrhla som z neho dlhý prúžok. Omotala som si ho okolo zápästia a uviazala som ho dvakrát na uzol pomocou zubov. Prezrela som si svoje dielo a spokojná som sa rozbehla späť dolu. Menšia pravdepodobnosť u mojich rodičov bola, že si všimnú provizórneho obväzu ako krvavej ruky. Keď som dorazila späť do kuchyne, otec, mama aj Kimi si už sadali ku stolu. Ja som si sadla na štvrté, voľné miesto. 

Mama začala bez slova naberať jedlo na pripravené taniere. Otec prehovoril ako prvý:,,Ako bolo v škole?" Usmial sa nás obe.

,,Nuda, ako vždy, ale ušiel sa mi pohľad na jedného neschopného Obdareného.", mykla som plecami dúfajúc, že Kimi pochopí môj úmysel neprezradiť útok jedincov klanu Ohňa. Nepochopila ho. Nenapraviteľne úprimná Kimi, naša stelesnená nevinnosť.

,,Napadlo nás niekoľko chalanov z klanu ohňa!", vyhŕkla takmer okamžite. Nahlas som vzdychla. Mala som ju pred domom upovedomiť, že má držať jazyk za zubami. Pri starostiach rodičov im naozaj nechýbalo vedieť, že sme nemali ďaleko od toho, aby sme sa stali ďalšími obeťami určenými na zastrašenie spojencov klanu Vody. Mama ihneď spozornela a naberačka jej takmer vypadla z ruky. Otcovi skamenela tvár, jeho dobrá nálada bola tá tam.

,,Čože?!", zavrčal až zavibroval celý stôl. 

,,Tu, v meste?", zhíkla mama a Kimi sa zatvárila kyslo. Asi už pochopila, že mala radšej držať jazyk za zubami. Kimi nebola práve dievčaťom, ktoré sa s adrenalínom stretalo častejšie. To len moja veličkosť sa stále hádzala do nejakých problémov. Všetky oči zamierili na mňa. Kimi očakávala pomoc, mama odpovede a otec vysvetlenie. Zdvihla som ruky nad hlavu na znak kapitulácie.

,,Dobre, áno, zaútočili na nás traja Draci, ale... sme tu, a živé.", zasmiala som sa, aby som trochu odľahčila atmosféru. Pri tom, ako som zdvihla ruky, sa mi zošuchli rukávy až po lakte a odhalili môj provizórny obväz. Mama znovu zhíkla, tentokrát sama nechala naberačku voľne spadnúť do najbližšieho taniera, obehla stôl rýchlo ako raketa a zdrapla ma za boľavú ruku. Aj keď ma za ňu schmatla celkom silno, už som to takmer necítila, bolesť úplne ustúpila. Hodila som na Kimi vyčítavý pohľad. Ospravedlňujúco sa na mňa usmiala.

,,Čo to máš s rukou?!", vydesene sa spýtala a začala mi pásik bielej látky rozväzovať. Snažila som sa ju zastaviť a nedovoliť jej to, vymaniť sa z jej zovretia, ale jej stisk bol zázračne príliš pevný. 

,,Mami, to nič nie je.", snažila som sa ju presvedčiť, no nakoniec sa jej podarilo rozviazať oba uzly a látka spadla na zem. Svetu natrčila tvár zdravá nepoškodená ruka, len na niektorých miestach bolo niekoľko kvapiek zaschnutej krvi. Rany sa však úplne vyparili a po modrinách taktiež nebolo ani stopy. S otvorenými ústami som na ten výjav pred sebou civela. Masť Liečiteľstva bola celkom účinná pomôcka, ale nebola dostatočne účinná, aby za tak krátku dobu nechala celú ranu úplne zmiznúť. Nedávalo to zmysel. Nedalo sa to. Otec, mama aj Kimi na mňa nechápavo hľadeli. Všetci teraz čakali vysvetlenie. Na krátku chvíľu mi blyslo hlavou, že musím vyzerať ako klamárka. Kto by si obviazal zdravú ruku? 

,,No...", začala som a obhliadala si končatinu zo všetkých strán. Prekvapenie v mojej tvári sa nedalo prehliadnuť. ,, ... asi to bol planý poplach. Netuším, čo sa stalo.", mykla som plecami.

,,Naozaj bola poranená.",podporila ma Kimi, ktorá sa zázrakom dostala z tranzu a mohla mi to dosvedčiť. Poďakovala som jej pohľadom. Mama s otcom ma chvíľu zmätene pozorovali a potom sa pozreli jeden na druhého. Vymenili si pohľady, ktorým očividne rozumeli len oni sami. 

Nakoniec, akoby sa nič nestalo, mama sa vrátila na svoje pôvodné miesto a pokračovala v naberaní jedla. Otec upriamil svoju pozornosť na tanier a už od neho oči neodlepil. Zvyšok večere sa niesol v absolútnom tichu, bolo počuť len štrngotanie príbora o taniere.