Povedz proste iba áno (SK)

2.kapitola

Časový posun sa na mne vôbec neukázal i keď som očakávala presný opak. Ráno som nevynechala svoju rutinu a prebehla som sa po pláži. Dva kilometre mi však na rozcvičku v novom prostredí úplne stačili. Nebol deň, kedy by som si na seba nenatiahla legíny alebo kraťasy a voľné biele tričko, nezobrala si slúchadlá a nešla sa prebehnúť nech už som sa cítila akokoľvek unavené. Niekedy som to nenávidela, niekedy som sa takmer nedonútila ísť, niekedy som si to dva krát musela premyslieť a niekedy ma nohy boleli viac ako kedykoľvek v celom mojom živote, no ani raz som sa nevrátila do postele bez toho, aby v mojej aplikácii neukazovalo zabehnutých aspoň dvadsať minút alebo dva kilometre.

Bola to prvá noc, ktorú som strávila v novej izbe. Nemala som však čas na to si poriadne obzrieť dom, keď som v to ráno po behu, sprche a raňajkách za sebou zavrela dvere. Mala som šťastie, že Catherine študovala v Newcastle, v meste, do ktorého som sa potrebovala v ten deň dostať akýmkoľvek spôsobom. Catherine mi ponúkla, že ma zvezie. Namiesto súhlasných slov som si rovno sadla na sedadlo spolujazdca a zapla si pás. Celou cestou sa ma Catherine pýtala na to, kde všade som bola a ja som jej s nadšením rozprávala svoje príhody, i tie, kvôli ktorým som sa hanbila najviac.

Bola len o dva roky mladšia a sediac na sedadle šoféra sa mi priznala k tomu, že netuší, čo bude v budúcnosti robiť. Bolo skvele, že ma mala pri sebe, pretože ani ja som to pred pár rokmi nevedela. Akýmsi záhadným spôsobom ju ten fakt upokojil.

„Dnes už vieš?"

„Áno," šepla som sledujúc cyklistov stojacich na červenej v centre Newcastle. „Budem pokračovať vo svojej práci vo vydavateľstve. Baví ma to, platia dobre a môžem pracovať odkiaľkoľvek."

„Si redaktorka, však? Naša domáca nám spomínala niečo také."

„Redaktorka, editorka,... Robím všetko možné."

„Hmmm..."

„A budem učiť," priznala som sa s novou energiou. „Preto som tu."

„V Newcastle?"

„Áno," vyslovila som to so zaťatými zubami. Catherine to ignorovala.

„Čo budeš učiť?"

„Praktické záležitosti či skôr zaujímavosti. Niečo, čo mladým ľuďom pomôže rozpoznať chybu skôr než ju zbadajú."

„Na to nepotrebuješ mať ďalší titul, nie?"

„Nie, no s ním to bude jednoduchšie. A okrem toho ho aj chcem."

„Prečo?"

„Budú ma volať pani doktorka," zasmiala som sa. „A pritom jediné, čo im skontrolujem bude jazyk a gramatika."

„Budeš mat prednášky na univerzite?"

„Áno, jednu týždenne, ktorú povedie sama a jednu, kde budem asistovať profesorovi lingvistiky."

„Myslíš, že sa môžem prísť pozrieť aj keď to nie je môj obor?"

„Ak budeš chcieť, tak určite áno," usmiala som sa na ňu. „Čo vlastne študuješ?"

„Fyziku."

„Krásny predmet."

„Ale náročný a drsný zároveň."

Odpútala som sa, keď zaparkovala auto pri zelenom parku pred univerzitou otáčajúc sa k nej. „Svet potrebuje fyzikov. Videla som to. Je ich málo a naopak problémov je veľa."

„Ďakujem, že to vravíš," šepla.

„Ďakujem, že to študuješ," zasmiala som sa vracajúc jej jej vlastné slová. „V pondelok o štvrtej budem v Bernuliho hale."