Prečo nie ?

Ako prosím ?

Na druhý deň som išla do školy veľmi neistá bála som sa že Mary bude urazená a nebude sa so mnou rozprávať . Pred bránou školy som zastala a povzdychla som si . Hrdá s úsmevom na tvári som vstúpila do triedy. Zbadala som že všetci sú úplne normálny , ako vždy -vysmiati a priateľskí . Mary sedela na lavici a hneď ako som k nej pristúpila spustila : ,,PREPÁČ že som včera na teba vybuchla neviem čo ma to napadlo ,všetko to na mňa spadlo prosím prepáč ,prepáč ." prosíkala Mary .,, Ale veď sa nič nestalo ,aj ja mám také stavy ale dnes ti niečo musím povedať ale nie teraz je tu veľa ľudí a nechcem aby to niekto okrem mňa a teba počul."povedala som Mary s úsmevom. Mary sa mi hodila okolo krku , mala som pocit že sme tie najsamlepšie najpohodovejšie BFF. Po škole som s Mary išla von ,hrali sme s chalanmi futbal a keď sme hrdé vyhrali 6-4 zobrala som ju na lavičku a začala jej všetko vysvetľovať. ,,Vieš Mary ako som ti vravela že môj ocino je na služobke v Švédsku a vráti sa o 3 mesiace ?" povedala som troška roztrasene Mary .,,Otec ,no pohádali sa s maminou a opustil nás, nie je na žiadnej služobke ." ako som to dopovedala rozklepala som sa .,,Ako prosím ? Nerob si s toho nič veď tvoj pravý oco už nežije a toto bola len menšia náhrada ale predsa ťa vychovával .Ale vždy keď ste boli spolu u nás správal sa divne a dosť ti skákal do reči ." s uspokojivým úsmevom povedala Mary .Pozreli sme sa na seba a išli sme ďalej hrať futbal.Boli sme šťastné že jedna o druhej vieme všetko a mysleli sme si že iba mi dve si rozumieme a svet nás nechápe ale predsa nám do toho niekto skočil,niekto čo začal éru plaču ale aj éru porozumenia ,úsmevu a radosti ...