Sestra

4.Omyl

Som v cudzom byte v cudzom meste. Toto je môj ozajstný domov? Je mi to tu všetko také známe.....

V tom sa prudko posadím a prekvapene sa poobzerám dookola. Som už doma? Ale ako som sa sem dostala.. Musel ma odniesť Tomáš. Vtom si spomeniem na včerajší večer a je mi zle. Od žalúdka.

Dúfam že sa mi snívala aj tá včerajšia diskotéka lebo ma asi vystrie. Nie, nie, nie ved to predsa nemože byť pravda rodičia by mi o tom už iste povedali.

Ale ak som teda adoptovaná.. dalej sa v mojich úvahách nedostanem lebo sa rozplačem. Nie tak, ako ked plače hlavná postava v nejakom gýčovom tureckom seriály ale tak, že to isto počuli aj rodičia, ktorý už podla všetkého boli hore. Slzy mi tečú prúdom po lícach a ja dúfam, že to čo mi včera povedal Tomáš je len dôsledok toho, že to včera prehnal s alkoholom.

Cez slzavý závoj som si ani nevšimla to, že do izby vošiel Tomáš.

-Ahoj Ninuš.- no pekne pomyslela som si. Takto mi hovorieval ked niečo potreboval.Dočerta tak teda pravda je. Počuť to na hlase, ktorý sa mierne mu chveje. Niečo mi hovorí potom odchádza pravdepodobne volá jedného z rodičov no ja ho nepočúvam. Prečo ja? A prečo mi to povedal takýmto spôsobom..

Mamina vbehla do izby a ráznym posunkom vyhodila otca aj brata z izby a sadla si vedľa mňa. Vreckovkou mi utrela slzy a tuho ma objala. Tak ako to dokáže len mama.

- Ninka prepáč.- povedala a v očiach sa jej zaleskli kvapky. Tak presne tieto dve slová som počuť nechcela. Vážne by som sa viac potešila slovám: Ninka z toho tvojho hlúpeho brata si nič nerob. Keď je opitý trepe debiliny.

- Vieš ono to bolo aj je úplne inak ako to Tomáš povedal. Raz sme boli povolaní na miesto kde bola spáchaná vražda. No a tak keď sme to prehľadávali tak sme tam našli teba. Mohla si mať tak pol roka a my s ockom sme už nemohli mať deti tak sme si ťa zobrali. Si ako naša vlastná dcéra. Milujeme ťa. Prepáč že sme ti to nepovedali skôr.- po týchto slovách som bola ešte zmätenejšia než ráno. Rozplakala som sa opäť a mamina sa ku mne pridala.

- Mami aj ja ťa ľúbim. Je mi všetko tak ľúto.- Viem, že by som mala byť nahnevaná, ale to predsa nebola jej chyba. Doteraz sa o mňa starali ako o vlastné dieťa. Snád sa to teraz všetko nezmení.

- Stále budeš naše malé dievčatko.- usmiala sa mamina a už sme sa opäť objímali.

Po polhodinke objímania sa mamina postavila so slovami : Idem spraviť raňajky. Tak to by nebola ona.

Postavila som sa prezliekla z pyžama a namierila do kúpelne. Tam som spravila svoju zvyčajnú rannú hygienu. Kým som si rozčesávala vlasy pozorovala som sa v zrkadle. Keby som len vedela čo sa včera stane nešla by som tam. Radšej by som žila v nevedomosti až do konca života. Viem, je to detinské a zbabelé ale nechcem aby sa nejak porušil vzťah medzi mnou a luďmi orých som oslovovala mami, oci a brat.

Vyšla som z kúpeľne a ako som šla okolo svojej izby, zbadala som, že na posteli sedí Tomáš.

-čo chceš?- spýtala som sa podráždene. Rozhodla som sa, že na rodičov nahnevaná byť nemôžem. Ale na neho áno. Necitlivý hlúpak.

- Chcel som sa ti ospravedlniť. Nemal som na to právo. Som debil.-

-No to teda si. Ako si len mohol... Naozaj si ma sklamal. Vieš čo? Trhni si. Z niekym takých bezohľadným sa nebudem baviť.- a otočila som sa na päte a zbehla dole po schodoch. Náhle som sa zarazila. čo ak to myslel vážne a mrzí ho to? A ten bozk. Preboha nesmiem naň myslieť. Namiesto toho aby som sa trápila nad tým kto sú moji praví rodičia, premýšľam nad bozkom od môjho, teraz už nevlastného brata. Ja nie som normálna.

- Dobré ráno.- pozdravila som vo dverách mamu a otca. Vyzerali tak harmonicky. Mama natierala chlieb a otec krájal zeleninu. To oni sú moja pravá rodina.

Nasledujúce ráno som sa zobudila na neúnavné štebotanie vtáka na neďalekom strome.Dnes som mala na pláne ísť von na korčule s Paťou. Opatrne som zošla dolu a podla zvukou som zistila že nikto nie je hore. Z chaldničky som opatrne vybrala mlieko a vločky. Po týchto "sýtych" ranajkách som vyšla hore a obliekla si tepláky a tričko. Do kapsy som si hodila korčule a šla na hrádzu. Tam ma už čakala Paťa.

-Ty si prená? To sa mi hádam len sníva!- kričala som na ňu už z dialky.

-Aj ja ťa rada vidím moja. Ako sa máš? Ani som si v piatok nevšimla kedy si odišla prepáč inak by som šla aj ja.-

-Mám sa fajn dakujem. Prišlo mi zle tak ma Tomáš hodil domov.- Nechcela som jej hned vešať na nos čo sa stalo. Najskôr sa s tým musím zmieriť sama.

- Aj ja. Dnes to vyzerá na krásny den však?- a už sme šli popri hrádzi smerom ku vychádzajúcemu slnku.

Vtom sa Paťa prudko zastavila a skoro som ju zrazila k zemi. Milujem korčulovanie!

- Moja nie je hento tvoj brat? Nejako rýchlo si našiel frajerku nemyslíš?-

Otočila som sa a pozrela tým istým smerom akým sa dívala Paťa. A naozaj moj debilný nevlasný brat sa tam objímal z nejakým dievčaťom.