Moja Parížska Láska 𝑁𝑒𝑦𝑚𝑎𝑟

2.časť

„Môžem vojsť?”ozval sa hlas babky za dverami mojej novej izby.
„Jasné babi”zaklapla som notebook a čakala kým vojde.
„Ako sa ti páči izba?” opýtala sa ma potom, ako vstúpila do izby a sadla si na okraj postele.
„Veľmi, nezabudla si, že mám rada pastelové farby”
„Samozrejme že nie, veď si moja jediná vnučka” objala ma babka.
„Babi, mama spomínala, že máš veľa práce v reštaurácii, nechceš tam pomôcť ?” chytila som ju za ruky.
„Ach, to ti nemusela vravieť, nechcela som ťa tým zaťažovať, ale zajtra nám do reštaurácie príde skupina významných ľudí a k tomu bude otvorená reštaurácia pre verejnosť, nemám dostatok čašníkov. Mohla by si mi takto pomôcť” usmiala sa babka.
„Samozrejme, že ti pomôžem” venujem jej láskavý pohľad. Ty si predsa jedna z mála, pre koho by som niečo také urobila...
„Ďakujem, bude stačiť keď zajtra vyrazíme okolo pol tretej, dobre?... Moja, nechcela by si ísť vyvenčiť toho neposedu Harryho?” usmievala sa na mňa vľúdne, keď už začala pomaly vstávať z okraja postele.
„Samozrejme babi, len sa prezlečiem, a idem, aspoň trochu spoznám Paríž”
„Dobre teda, vodítko bude na chladničke v kuchyni, nestrať sa nám ”zasmiala sa a už stála pri dverách, otočila sa, otvorila dvere a odišla.

Keď som počula ako schádza dolu schodmi, vstala som a zamierila si to k zrkadlu.

Frustrovane som si prehrabla svoje vlasy, ktoré vyzerali po lete doslova zle. Zobrala som si do ruky kefu, ktorá bola hodená na mojom kozmetickom stolčeku a snažila som sa ich dostať aspoň trochu po kontrolu. Neveriacky sa na seba dívam do zrkadla a snažím sa pochopiť, čo to somnou spravil jeden let, pred sebou som videla dievča s hnedými očami, a až príliš veľkými kruhami pod očami a sem-tam roztečenou riasenkou pod nimi. Moje hnedé dlhé vlasy, ktoré mi siahali až na koniec chrbta boli aspoň z časti skrotené. Musela som sa pustiť do tej katastrofy, ktorá predomnou stála, pre to som si to namierila rovno do mojej kúpeľne, v ktorej bola pripravená moja kozmetika a hlavne voda, ktorá somnou dúfam spravím nejaký ten zázrak.

Po 10 minútach

Po sprche som si obliekla na seba čierny crop top a čierne cyklistické kraťasy, ktoré zvýrazňovali moje dlhé, hnedé nohy, na ktoré som bola sakra hrdá. Vyčesala som si vlasy do vysokého copu a mohla som vyraziť.
Zbehla som dole do kuchyne a na chladničke som začala hľadať Harryho vodítko. Priznám sa, po neúspešných pokusoch dotiahnuť moju ruku na vrch chladničky som si musela k nej prisunúť stoličku. Síce niesom úplný trpaslík - 165cm-, tá chladnička je do čerta vysoká. Po vyskočení na stoličku som hneď zahliadla vodítko, ktoré som zobrala, a išla smer záhrada. Samozrejme som si predtým dala na miesto stoličku.

Malý labrador sa hral na záhrade. To kĺbko ku mne hneď pribehlo, takže nebol žiadny problém mu nasadiť vodítko. A mohli sme vyraziť. Byť vami, tak sa ani nepýtam kam, pretože som to ani sama nevedela ale vybrala som si cestu do prava.

Harry bol veľmi pokojný, takmer stále cupkal pri mojej nohe takže som mohla nasávať atmosféru nového prostredia. Nenachádzali sme sa niekde v strede mesta, bola to pokojná štvrť s rodinnými domami, a čo sa mi na tom najviac zapáčilo bolo, že sa tu nachádzalo veľa parkov s lavičkami a fontánami alebo nejakými tými hojdačkami pre deti.

Rozhodla som sa, že si to zamierime práve ku jednému takémuto parku, kde bolo naozaj málo ľudí. Pravdu povediac jeden. Vybrala som si lavičku, ktorá bola blízko fontány. Zohla som sa dolu k tomu kĺbku s uvoľnila mu vodítko. Či som sa bála, že mi utečie? Môžem povedať, že si počas prechádzky získal moju dôveru. Po rozopnutí vodítka sa držal len okolo lavičky, váľal sa po tráve a po chvíli sa šiel napiť aj z fontány.

„Bonjour je peux m'asseoir” (Ahoj, môžem si sadnúť?) Ozval sa mužský hlas blízko pri mne. Nadvihla som hlavu a predomnou stál blonďatý chalan.
„Ehm..Ja..a, prepáč, nehovorím francúzsky” odpovedala som mu anglicky v nádeji, že nebudem vyzerať hlúpo a bude mi rozumieť. Videla som na ňom náznak úškrnu
„Nevadí, som Tyler”podal mi ruku, bola na mne vidieť úľava a už smelšie som mu odpovedala.
„Bianka,teší ma” odpovedala som mu a potriasla som si s ním rukou.
„Vyzeráš celkom stratená”uškrnul sa a posadil sa vedľa mňa.
„Ak ti mám pravdu povedať, ani neviem kde som, naspäť sa dostanem asi len s navigáciou” zasmiala som sa. Potom mi však došlo, že fakt neviem kde som. Cestou tu som brázdila dosť bočnými ulicami ale nevadí, navigáciu tu mám.
Cítila som na sebe jeho pohľad, ktorý ma doslova skenoval, nebolo mi to veľmi príjemné, v nádeji, že svoj pohľad odvráti otočila som sa na neho. Naozaj svoj pohľad strhol preč, konkrétne na Harryho ktorý sa váľal v tráve.
„Asi tvoj však ”opýtal sa a hlavou kývol na to kĺbko.
„Bohužiaľ nie, je mojich starých rodičov”
„Takže si tu na dovolenke, alebo tak nejak”otočil sa na mňa so spýtavým pohľadom. Síce je cudzí a väčšinou takým to ľuďom nehovorím ani štipku zo súkromia ale tento chalan vzbudil vo mne dôveru. Možno som naozaj naivná. Len som prikývla.

...

O 2 hodiny neskôr

Tyler ma odprevadil k môjmu dočasnému domu. Bola som veľmi rada, že som nemusela vyťahovať svoju navigáciu, pretože Tyler poznal mojich starích rodičov z práce. Vraj chvíľu brigádoval v reštaurácii pri  mojej starkej.

Pred spaním som ešte chcela zavolať svojej bande. Preto som vytiahla svoj notebook, prihlásila som sa na Facebook kde som našla našu skupinu a začala som hovor. Ako prvá sa pripojila Sab.

Ja: „Ahoj Sab”
Sabrina: „Ahoj Bia, tak počúvam aké to tam je, už si spoznala nejakých futbalistov?”

Úplne som vám zabudla povedať, že moja najlepšia kamarátka je blázon do týchto vecí. Myslím že by najradšej bola na mojom mieste a obletovala miestny klub PSG a jeho futbalistov. Hlavne toho, tohoooooo, teraz si neviem spomenúť, Neymara...nie nie, myslím že to bol Norman.

Ja: „Nieee, Sab, a aj keby som ich videla, myslím, že by som si asi ani neuvedomila, že sú to slávni futbalisti,  ale mám niečo lepšie” zasmiala som sa.

Sabrina: „Nenapínaj maa, ty potvora” urobila na mňa psie oči

Ja: „Pozajtra idem na párty” našpúlila som na ňu pery, chcela som ju trošku podpichnuť, keďže viem, že ona by si niečo takéto nenechala ujsť.

Timotej:„Akú párty?”opýtal sa Timo, ktorý sa nedávno k nám pridal a pri tom sa na mňa neveriacky pozeral cez videochat. Ja som sa pre tento pohľad začala z nejakého nepochopiteľného dôvodu cítiť zle.

Ja:„Stretla som tu jedného francúza ktorý ma tam pozval ale dúfam, že to neskončí ako na našej rozlúčke, skoro som sa nestihla ani pobaliť”zasmiala som sa.

Jakub:„Kto ti za to môže? My sme ten alkohol do teba neliali” pripojil sa k nám Jakub.

Volali sme spolu ešte hodinu a potom som si šla ľahnúť.

Bol to naozaj super deň. Ocitla som sa v Paríži, v meste lásky, bez lásky. Ale aj tak, konečne som pri starích rodičoch, našla som si tu aj kamoša. Dúfam, že má tu čaká ešte kopec zážitkov.

Bola by som rada, kebyže mi dáte nejakú spätnú väzbu. Ďakujem.❤️