Tá druhá možnosť || Charles Leclerc

-15-

Domov, sladký domov. Aspoň tak nejako sa to zvyklo hovoriť. No v tomto prípade to tak vôbec neplatilo. Môj návrat do Francúzska bol len začiatok jednej veľkej katastrofy, ktorá sa rútila ako hurikán ničiaci všetko navôkol.

Rodičia, Ashley a Will. S týmito osobami ma čakal dôležitý rozhovor. Nebudem klamať, desila som sa toho. Nedokázala som si ani užívať vianočnú atmosféru. V hlave som mala len Charlesove slová.

,,Obaja ťa využívajú pre tvoje meno."

Popravde, nedokázala som tomu uveriť. Dve dôležité osoby v mojom živote, mi podľa Charlesa po celý čas klamali. Tvrdil, že obom ide o slávu, ktorú im ja svojím menom poskytujem. Odmietal mi povedať viac. Nechcel mi povedať dôvod, pre ktorý si to myslel. Vraj mi to musia povedať sami. 

Nechcela som robiť unáhlené závery. Preto som sa rozhodla s oboma stretnúť a vypočuť si ich časť príbehu. Len oni mi môžu povedať, prečo Charles niečo takéto tvrdil. Cítila som, že za všetkým sa skrýva niečo viac. Musela som tomu prísť na kĺb. Preto som sa rozhodla vrátiť sa domov a všetko vyriešiť.

Musela som to však riešiť postupne. Ako prvé som musela zvládnuť rozhovor s rodičmi. Verte mi, nebolo to nič jednoduché, no to, že tentokrát po mojom boku bol Pierre, mi dodávalo pocit istoty a ja som bola pripravená im o všetkom povedať. 

Stála som v našej obývacej miestnosti a pozerala priamo na svojich rodičov, ktorí sedeli na gauči. V kresle, ktoré bolo blízko pri mne, sedel Pierre a povzbudivo sa na mňa usmieval. Celučičký náš dom bol ozdobený vianočnou výzdobou. Domom rozvoniavala vôňa imela a čerstvo upečených perníkov. Áno, moja mama zvykla piecť perníky dva dni pred Vianocami. Veď prečo nie. V rohu stál obrovský stromček, na ktorom viseli ozdoby od výmyslu sveta. Na vrchu sa týčila hviezda, ktorá už bola desiata v poradí, ktorú moji rodičia kúpili. Tých deväť predošlých sa mne a Pierrovi podarilo rozbiť, keď sme boli ešte deti. Vždy sme sa škriepili na tom, kto ju na stromček dá. A tak zvykla skončiť rozbitá na zemi, ako na vrchu stromčeka. Vedela som, že o dva dni si s mojou rodinou sadnem za jeden stôl, a preto bol ten správny čas prehovoriť o tom, čo ma po celý čas trápilo, len som si to nechcela priznať. 

,,Popravde ani neviem, kde mám začať. Je to totiž už taká dlhá doba. Samej sebe som hovorila, že už sa nikdy k tomu vracať nebudem a jednoducho na to zabudnem. Pohnem sa ďalej. Celé tie roky som sa tvárila, že ma to netrápi, že nič také sa v mojom detstve nestalo. Bolo to však jedno z ďalších klamstiev, ktoré sa stali súčasťou môjho života. Celých tých desať rokov ma to zožieralo a ja som si to nechcela priznať. Jednoduchšie bolo zapierať, ako sa postaviť pravde do očí. Ak mám byť úprimná, hanbím sa za to. Hanbím sa, že som bola taká slabá a nedokázala vám povedať, čo vlastne pre mňa hodiny klavíra predstavovali."

Desať rokov. Tak dlho som o tom mlčala. A odrazu to išlo zo mňa všetko von. Povedala som im všetko, čo im moja učiteľka klavíra nepovedala. Všetko, čo sa za celých 45 minút za zatvorenými dvermi mojej triedy dialo. Búšenie srdca, trasúce sa ruky, nutkanie na zvracanie, až po slzy stekajúce po mojej tvári, ktoré dopadali na klávesy. To všetko, čo mali vedieť už pred desiatimi rokmi, sa dozvedeli až teraz. 

Keď som dohovorila, nastalo hrobové ticho. Také, ktoré sa vám zarezáva do kože a nedokážete ho vystať. Počas tohto ticha som len napäto vyčkávala na reakciu svojich rodičov. V tej chvíli som si priala, aby som vedela, čo sa im práve odohráva v hlave. 

,,Becca, prečo si nám o tom nepovedala skôr?" ticho preruší otec svojou otázkou. Z jeho hlasu počuť ľútosť.

,,Lebo som sa bála, že mi neuveríte. Párkrát som sa o to snažila, ale učiteľka vás vždy presvedčila o tom, že je všetko v najlepšom poriadku. Nikdy však nebolo. Hodnotila ma nespravodlivo, zatajovala vám, že na tých hodinách trpím. A ja som nemala dostatok síl povedať vám pravdu. Preto som zakaždým tak strašne vyvádzala. Necítila som sa tam príjemne. Keď som však konečne našla niečo, čo ma baví a robí ma to šťastnou, nepodporili ste ma. Zanevreli ste na mňa, lebo som sa vzdala klavíra. Áno, možno som v tom bola dobrá, ale čo z toho, keď som len trpela? Keď mi to neprinášalo radosť? Aký zmysel to malo?"