Tá druhá možnosť || Charles Leclerc

-26-

Dni do maturitného plesu pomaly plynuli. Veľkej ceny Japonska som sa nakoniec zúčastnila, a hneď potom sme oslávili Charlesove narodeniny v Monaku. Boli to veľmi príjemné dni a hoci som svoje povinnosti musela odložiť, vedela som, že to bolo potrebné. Po tom všetkom, čo sa stalo, som potrebovala na chvíľu všetko odložiť a tráviť svoj čas s Charlesom. Obaja sme to potrebovali. Chceli sme si takto vynahradiť všetky zlé chvíle, ktoré sme v poslednej dobe prežili. A hlások, ktorý mi bránil Charlesovi opäť plne dôverovať a nahováral mi, že príde ďalšie sklamanie, pomaly utíchal.

,,Dobré ránko, moja milovaná," zbadám Charlesov úsmev hneď, ako dvihnem zvoniaci mobil. Jeho telefonát ma takto ráno prekvapil. 

Úsmev mu opätujem. ,,Dobré ránko, Charlie," poviem rozospato, na čom sa on zasmeje, ,,stalo sa niečo, že si mi zavolal?" 

,,Nie, len som ťa chcel vidieť. Tvoje oči, tvoj úsmev, tvoju krásnu tvár."

Zaleje ma hrejivý pocit na srdci. ,,Charlie, ani nevieš aká som rada, že si zavolal a ja môžem takto začať svoj deň." Všímam si, že je už prezlečený a nabudený do nového dňa, kým ja ležím polomŕtva v posteli a oči sa mi ešte zatvárajú.

,,Kedy si vstal?" opýtam sa ho.

,,Asi pred polhodinou. Bol som v sprche a potom..."

,,Bezo mňa?" skočím mu do reči a upriem na neho nevinný pohľad.

Charlesov úsmev sa rozšíri, jemne nakloní hlavu a povie: ,,Ak by si tu bola, nenechal by som ťa tak dlho spať. Išla by si so mnou, či by sa ti to páčilo alebo nie."

,,No len aby."

,,Pochybuješ o tom?"

,,Možno trošku," prižmúrim oči.

,,Tak teda nabudúce sa máš na čo tešiť. Budíček o piatej ráno. Bez vymýšľania."

,,O piatej ráno?!" 

,,B-E-Z V-Y-M-Ý-Š-Ľ-A-N-I-A," vyhláskuje posledné dva slová, ktoré povedal, až ma to rozosmeje.

,,Veľmi ťa ľúbim, mon amour."

,,To aj ja teba ľúbim, ma belle."

S Charlesom sme ešte chvíľu volali, a tak sme sa rozlúčili a išli sa obaja pustiť do svojich povinnosti. V škole bol celý tento týždeň rozruch, kvôli maturitnému plesu, ktorý sa už konal tento víkend. Každý bol nervózny z príprav, občas sa to nezaobišlo bez hádok, no nejak sme to všetci prežili v zdraví a dokončili aj program, aj ostatné záležitosti ohľadom sály, cateringu a podobne. 

,,Som z toho zajtrajška celkom nervózna," povzdychne si Luna, keď si obe sadneme na svoje obvyklé miesto v školskej jedálni. ,,Po tom všetkom rozruchu okolo toho ma prešla nálada sa nejakého plesu zúčastniť. Radšej by som ležala doma pod perinou a pozerala celý deň seriály."

,,Neblázni. Nepripravovali sme to toľko týždňov, len aby sme nakoniec nešli. Uvidíš, hneď, ako tam prídeme, to bude už len zábava."

,,Neviem, či sa dá nazvať zábavou úvodný ceremoniál. Už vidím, ako sa potknem o vlastnú nohu a aj s tými šatami padnem rovno na zem. Nezabudnuteľný večer."

Vybuchnem od smiechu. ,,Ty si neuveriteľná! Koľko takýchto hrôzostrašných scenárov si si už v hlave predstavila?" smejem sa ďalej.

,,Radšej sa nepýtaj. Ale je to dosť na to, aby som radšej ostala doma," uškrnie sa.

,,Opováž sa neprísť. Inak si ťa nájdem a dotiahnem ťa tam nech to stojí, čo to stojí," pohrozím jej a snažím sa pri tom tváriť vážne, no Luna sa rozosmeje a ja to nevydržím a pridám sa k nej.