Love or friend?

Meeting

Bol krásny jesenný podvečer, na nebi bolo vidieť krásny západ slnka, vonku padalo lístie a malé lesné tvory sa pripravovali na zimný spánok. Mladý študent menom Matej sa prechádzal po malej cestičke blízko lesíka. Bol to chlapec štíhlej postavy, s gaštanovo hnedými vlasmi, a na sebe mal oblečenú modrú jesennú bundu so čiernymi teplákmi, a na nohách mal obuté topánky značky Nike. Matej pochádzal z bohatej rodiny, takže nosil veľmi kvalitné a značkové oblečenie. Jeho matka robila právničku, a otec vlastnil veľmi známu firmu Future of humanity, ktorú mal raz zdediť a viesť samotný Matej, v deň kedy oslávi jeho dvadsiate narodeniny, bude firma celá jeho. Matej si s tým starosti nerobil, veľmi dobre poznal každý kút otcovej firmy, veľmi dobre vedel čo sa tam robí, a naspamäť poznal všetky pravidlá a polovicu zákonov. Ako by aj nemohol poznať, jeho matka ho učí niektoré zákony už od prvého ročníka na základnej škole, a otec ho učí naspamäť pravidlá firmy už od škôlky. Matej nemá svojich rodičov moc v láske, celkovo nemá v láske celú svoju rodinu. Už od mala mu bola vnucovaná otcova firma, a veľká zodpovednosť s ňou. Skoro nikdy si nemohol nič zvoliť alebo vybrať sám, vždy všetko vyberali rodičia, či už išlo o školu, krúžky, šport alebo iné aktivity počas ale aj mimo školy. Ani kamarátov si nemohol vybrať sám, každý s kým sa Matej začal aspoň len trochu baviť alebo naopak, musel byť predstavený jeho rodičom, aby usúdili, či je to vhodný kamarát pre ich syna. Každý o kom jeho rodičia rozhodli, že je to vhodný človek na kamarátstvo s ich synom, bol niekto další z vysoko postavenej rodiny, alebo aspoň niekto kto by jeho a jeho rodinu, dokázal dostať na dobré pracovné miesto, či už robiť reklamu alebo dobré meno ich rodine a firme. Preto Matej nemal moc kamarátov, mal maximálne len Georga a Simona. George bol mladý chalan vo veku 16 rokov, takže o rok mladší ako Matej. Simon bol naopak z nich najstarší takže to bola taká mamina ich partičky. No dobre späť k téme. Keď sa Matej prechádzal, a zamýšľal sa nad školou a rodinnými problémami, pred ním išiel mladý chalan s špinavo-blond vlasmi, v čiernej mikine, a čiernych nohaviciach. V ruke držal telefón a niekomu písal, takže nevidel na cestu a Martina si vôbec nevšimol. Martin nevnímal okolie, stále sa len zamýšľal a pozeral do zeme. Chlapci išli presne oproti sebe, A zrazu do seba nabúrali. "Prepáčte, nevšimol som si vás." Povedal blond chlapec. "To je v poriadku." Povedal Martin ktorý sa už pomaly zbieral na nohy. Keď sa postavil, podal chlapcovi pomocnú ruku, aby sa aj on postavil na nohy. "Ďakujem." Povedal blond chlapec. "V poriadku, aj tak to bola moja chyba, mal som dávať lepší pozor." Povedal Martin. "Nie! Bola moja, nemal som sa pozerať do mobilu." Povedal blond chlapec, a troška sa pousmial. Nechodí náhodou tento chalan k nám do školy? Povedal si Martin v mysli. "Nechodíš náhodou so mnou do školy?" Spýtal sa zvedavo Martin. "Áno chodím, som síce z inej triedy ale hej chodím." Odpovedal blond chlapec. "Zdal si sa mi nejaký povedomý, ako sa vôbec voláš?" Spýtal sa Martin. "Adrian, a ty musíš byť Martin, však?" "Áno odkiaľ vieš?" "Je ťažké si nevšimnúť niekoho, kto je na škole tak populárny ako ty." Povedal Adrian a trochu sa pousmial. "Ale prosím ťa vôbec niesom populárny." Povedal Martin a prevrátil očami." "Nie vôbec, len je do teba každá baba zo školy zbláznená, si miláčik všetkých učiteľov, a polovica mladších ročníkov, chce byť ako ty." Povedal Adrian a opäť sa pousmial. "Tak za prvé." Povedal celkom naštvaný Martin. "Som miláčik všetkých učiteľov len preto, lebo moji hlúpy rodičia sponzorujú školu veľmi veľkou sumou peňazí, a tak, dostavujú učitelia väčší plat, preto sa ku mne správajú presne tak ako sa správajú. Za druhé, nieje moja vina, že je do mňa skoro každá buchnutá! A za tretie, tí blbci z mladších ročníkov, sami nevedia kto sú. Preto sa možno hľadajú v niekom inom." "Dobre ježiš, nemusíš byť hneď taký hrubý." Povedal Adrian a prevrátil oči. "Tak ma už nikdy nenazývaj populárnym!" Zasyčal Martin. "Dobre už nebudem sľubujem." Povedal Adrian. Chvíľu sa s Martinom ešte rozprávali, kým sa nerozhodli ísť domov, a dohodli sa, že sa stretnú hneď ráno pred školou. Keď Martin kráčal domov bola už tma. V hlave mu behalo veľa myšlienok o Adrianovi. V škole si ho moc nevšímam, ani nemám dôvod, tak prečo o ňom teraz rozmýšľam!? Hovoril si v mysli.
Ten chalan mi len jedným stretnutím zamoril celú myseľ! No má veľmi pekný úsmev, to musím uznať. Pousmial sa nad jeho myšlienkami. Keď Martin prišiel domov, dal si veľmi dlhú a horúcu kúpeľ. No stále sa nemohol zbaviť myšlienok na Adriana. Začínalo ho to celkom srať, a tak sa rozhodol že si pôjde ľahnúť, aspoň tak umlčí svoje myšlienky. No stále to nepomáhalo, podarilo sa mu zaspať až po takých dobrých troch hodinách. Zatiaľ čo Adrian si s takýmito vecami hlavu nelámal. Síce áno, tiež myslel na Martina, veď predsa, už dlhšie má na neho crush, no teraz keď sa spolu začali baviť, nepociťoval nutkanie na neho myslieť každú minútu, aj keď ešte pred pár dňami tomu tak nebolo. Mal totiž pocit, akoby tým že sa z nich stali kamaráti, tak môže mať Martina na blízku aj v realite, a nie len v jeho predstavách. A bolo tomu naozaj tak. Adrian sa veľmi tešil na to, ako zajtrajší deň strávi s Martinom. Síce v škole a každý v inej triede, ale na prestávkach budú spolu, teda aspoň tak sa dohodli. Preto si Adrian nachystal do školy najlepšie oblečenie čo doma mal, aby si ho Martin viacej všimol. Keď si ho nachystal a umyl sa, ľahol si do postele, a ešte chvíľu premýšľal nad tým, čo budú o prestávkach robiť, kým nezaspal.