Love or friend?

Are you OK ?

Keď sa ráno Adrian zobudil, čakalo ho milé prekvapenie. Martin mu doniesol raňajky do postele.

Pohľad Martina

Keď som sa ráno zobudil, povedal som si, že by som mohol Adriana privítať tým, že mu urobím raňajky do postele. Zašiel som teda do kuchyne a začal pripravovať tie najlepšie palacinky, aké som kedy robil. Dal som do nich nutelu a posypal je práškovým cukrom. Napadlo ma, že by som k nim mohol pridať aj nejaké ovocie. Zvolil som jahody, predsa len viem že ich má Adrian najradšej. Urobil som mu aj čierny čaj, aby to mal s čím zapiť. Všetko som vložil na tácku a prihodil som k tomu aj obrúsok a príbor. Potom už len stačilo ísť a Adrianovi dať jeho palacinky. Prišiel k jeho dverám izby a jemne zaklopal. “Ďalej” povedal Adrian ospalým hlasom. “Dobré ráno.” usmial som sa na neho. “Dobree..” odpovedal a pretieral si oči rukami. “Urobil som ti raňajky.” povedal som a sadol som si k nemu na posteľ. Podal mu tácku a čakal kým si dá prvé sústo. “Mňam” povedal Adrian a prežúval v puse kúsok palacinky. “Som rád že ti chutia.” usmial som sa. “Ako si vedel že moje obľúbené ovocie sú jahody” zasmial sa potichu Adrian. “ Tipol som si” pousmial som sa. Chvíľu som pozoroval Adrianove zápästie, keď v tom som si všimol, že ma na zápästí rany. Ako keby ho niekto porezal, alebo sa porezal sám? Nedalo mi to a tak som sa spýtal na rovinu. “Adrian, kto ti ublížil.” povedal som pokojným hlasom a pozrel na neho. “Nechápem ako to myslíš.” povedal Adrian nechápavo. “Tvoje zápästie.” dodal som pokojne, no trápilo ma to. “Oh.. to už je staré.” odpovedal Adrian a pokojne ďalej jedol palacinky. “Ublížil si sám sebe?” pýtal som sa ďalej, aj keď som vedel že by som asi nemal. No to že som nevedel s čím sa Adrian trápi, alebo trápil, ma celkom dosť trápilo, keďže som bral Adriana ako jedného zo svojich najlepších kamarátov. A bolo mi jedno že sa bavíme len krátky čas. Mal som pocit akoby ku nemu začínam cítiť možno niečo viac ako len kamarátstvo. “Nechcem o tom hovoriť.” povedal Adrian a pomaly si odpíjal z čaju. “Adrian.. prosím..” povedal som celkom sklamane. “Povedal som, že to bolo už dávno.” odpovedal a jedol jahody. “Takže už sám sebe neubližuješ?” spýtal som sa starostlivo. “Prečo sa tak zaujímaš?” spýtal sa pokojne a pozrel sa na mňa. “Pretože si jeden z ľudí na ktorých mi naozaj záleží.” odpovedal som a pohladil ho po líci. Zdalo sa mi že sa mu to páčilo a môj dotyk si užíval. “Nie, neubližujem.” odpovedal pokojne. Usmial som sa na neho a keď som videl že dojedol a dopil, vzal som tácku a vstal z postele. “Obleč sa, zachvilu začína škola.” povedal som a pomaly som chcel z izby odísť. “Neurobíme si pár dní voľna? Len ty a ja a môžeš pozvať aj Georga a Simona.” spýtal sa Adrian a pozeral na mňa. “Nechce sa ti vstávať?” potichu som sa zasmial. “O to nejde, ja len že...” stíchol. “Že čo?” spýtal som sa. “Včera bol u nás Daniel zo Samovej partie, a..” zase stíchol. “A? A čo?” pozeral som sa na neho. “Rozhádal ma s mamou, preto som tu chcel zostať... a..” “A? Pokračuj..” povedal som kľudne a vrátil som sa, aby som si zas mohol sadnúť k nemu na posteľ. “Mám strach že..” začal byť nervózny. “Že sa niečo zlé stane?” doplnil som jeho vetu. “Áno odpovedal mi a trochu sa mu začali triasť ruky.” Odložil som tácku na najbližší stôl a chytil som Adrianove ruky. “Neboj sa, nič sa nestane, celý čas budem s tebou.” povedal som pokojne. No Adrian neodpovedal. “Ak ťa to upokojí, môžem ti dať svoju mikinu.” povedal som a Adrian sa na mňa pozrel. “Viem že to není veľa..” dodal som. V tom som cítil ako ma Adrian objal. “To mi stačí.” dodal a v objatí skoro plakal. “Dobre obleč sa a potom prídi dole. Dám ti ju zachvíľu.” usmial som sa, zobral tácku a odišiel z izby.

Pohľad Adriana

Keď Martin vošiel do mojej izby, bol som rozospatý. Doniesol mi palacinky s jahodami, moje obľúbené raňajky. “Urobil som ti raňajky.” povedal a sadol si ku mne na posteľ. Nevedel som z čoho mám väčšiu radosť, či z palaciniek alebo z neho. “Mňam” povedal som a prežúval som v puse kúsok palacinky. “Som rád že ti chutia.” usmial sa na mňa Martin. “Ako si vedel že moje obľúbené ovocie sú jahody” zasmial som sa potichu. “Tipol som si” pousmial sa Martin.  “Adrian, kto ti ublížil.” spýtal sa pokojným hlasom a pozrel na mňa. “Nechápem ako to myslíš.” povedal som nechápavo. “Tvoje zápästie.” dodal pokojne, no vyzeral že ho to trápilo. “Oh.. to už je staré.” odpovedal som a pokojne ďalej jedol palacinky. “Ublížil si sám sebe?” táto otázka ma celkom zarazila, nechcel som ale hovoriť o svojej minulosti. Zatiaľ ešte nie.. “Nechcem o tom hovoriť.” povedal som a pomaly som si odpíjal z čaju. “Adrian.. prosím..” povedal Martin celkom sklamane. “Povedal som, že to bolo už dávno.” odpovedal som a jedol jahody. “Takže už sám sebe neubližuješ?” spýtal sa Martin starostlivo. “Prečo sa tak zaujímaš?” spýtal som sa pokojne a pozrel sa na neho. “Pretože si jeden z ľudí na ktorých mi naozaj záleží.” odpovedal a pohladil ma po líci. Miloval som keď to robil. Milujem keď sa ma dotýka. “Nie, neubližujem.” odpovedal som mu pokojne. Usmial sa na mňa a keď videl že som dojedol a dopil, vzal tácku a vstal z postele. “Obleč sa, zachvilu začína škola.” povedal a pomaly chcel z izby odísť. “Neurobíme si pár dní voľna? Len ty a ja a môžeš pozvať aj Georga a Simona.” spýtal som sa a pozeral na Martina. “Nechce sa ti vstávať?” potichu sa zasmial. “O to nejde, ja len že...” stíchol som. “Že čo?” spýtal sa ma Martin. “Včera bol u nás Daniel zo Samovej partie, a..” zase som stíchol. “A? A čo?” pozeral sa na mňa Martin. “Rozhádal ma s mamou, preto som tu chcel zostať... a..” “A? Pokračuj..” povedal Martin kľudne a vrátil sa, aby si zas mohol sadnúť ku mne na posteľ. “Mám strach že..” začal som byť nervózny. “Že sa niečo zlé stane?” doplnil moju vetu. “Áno odpovedal som a trochu sa mi začali triasť ruky.” Martin odložil tácku na najbližší stôl a chytil ma za ruky. “Neboj sa, nič sa nestane, celý čas budem s tebou.” povedal pokojne.
Neodpovedal som, lebo som vedel že spolu budeme len o prestávkach a keď začne hodina, budeme zas obaja každý inde.“Ak ťa to upokojí, môžem ti dať svoju mikinu.” povedal Martin. A ja som sa na neho len tak pozrel. “Viem že to není veľa..” dodal. V tom okamihu som mal extrémne nutkanie Martina objať a presne tak som aj urobil. “To mi stačí.” dodal som a  v objatí som skoro plakal. “Dobre obleč sa a potom prídi dole. Dám ti ju zachvíľu.” usmial sa, zobral tácku a odišiel z izby. Wow... Asi som vážne zamilovaný. Povedal som sa v duchu.

Ďakujem že ste dočítali ďalšiu časť.❤️ Ďalšie časti budú už čoskoro❤️ a ospravedlňujem sa ak sa niekde nejaké slová alebo vety opakujú. Túto časť robím veľmi neskoro a už som aj unavená takže si nedávam taký pozor.❤️