Srdcové záležitosti Lucasa R.

Ťažké rozhovory nad slanými tyčinkami

A kým v Taliansku Anette smútila kvôli Patriziovej smrti, vrah Anettinho syna sa snažil v chate vo Vysokých Tatrách ukľudniť svoj panický záchvat. Lucasov mozog si v nejakom bode jeho života povedal, že sa bude vyrovnávať s nečakaným stresom zvracaním a preto práve teraz utieral záchodovú misu od číny, čo mu mama objednala. Hrdlo a pažerák ho pálili, v ústach cítil pachuť kyseliny a triasol sa, hrduník sa mu dvíhal tak rýchlo, akoby práve odbehol osemstovku a jeho oči túžili sa zatvoriť a uložiť sa na spánok tu v tejto kúpeľni, nech sa nemusí vrátiť ku rodinnému stolu.

Na internete raz čítal, že so záchvatmi úzkosti sa dá bojovať pomenovávaním predmetov okolo seba, vďaka čomu si jednotlivec uvedomí, že od prostredia mu nič nehrozí. Podoprel si čelo a v duchu vravel: umývadlo (veľké, priestranné, biele, obdĺžnikové, štýlové), okno (hranaté, pootvorené), vaňa (veľká, s vírivkou, visia nad ňou uteráky), kachličky (biele, drevené lemovanie stien na niektorých miestach), zrkadlo (osvietené, čisté) a takto pokračoval ďalej, ale keď sa dostal ku zubným kefkám, začalo ho to nudiť. Vypláchol si ústa a odišiel z kúpeľne. Zlý pocit, ktorý svojimi špinavými pazúrmi zvieral Lucasovo srdce ho ale neopustil a sprevádzal ho, aj keď kráčal širokým točitým schodiskom zo svetlohnedého dreva a aj keď si sadal vedľa svojej matky, držal sa ho, keď sa vyhýbal otcovmu pohľadu a aj keď sa ospravedlňoval za svoj náhly odchod od večere.

"Nevadí, Lucas," usmiala sa naňho Lívia, "tak ešte raz, dobrú chuť." Na jej tanieri trónil obyčajný burger s batátovými hranolkami, s ktorým Lívia urputne zápasila nožom a vidličkou. Jej mama na ňu hádzala nesúhlasné pohľady, ale nič nevravela. Nikto nekomentoval to, že Lucas len pred desiatimi minútami šprintoval do kúpeľne, akonáhle Lívia spomenula, že chce rodine oznámiť niečo dôležité.

Lucas stratil chuť do jedla, už sa na sladko-štipľavé kura nemohol ani len pozrieť. Jeho zrak sa uprel na holú stenu pred ním. Všimol si, že jeho rodičia rozvešali pár obrazov po ich chate, ale na tejto stene žiaden nevisel. Cítil sa ako tá stena. Prázdny.

Chata Rabinovičovcov bola tichá, práve teraz ste mohli začuť len mľaskanie a melodické škrípanie príboru. Za obrovskými oknami, ktoré sa tiahli po boku jedálne sa rozprestierali majestátne hory, ostrá zmes šedej a snehovej bielej.

Matka Silvia a jej manžel kúpili chatu krátko potom, ako Lucas odišiel z domu - vtedy mal dvadsať rokov. Presťahoval sa na východ Slovenska, kde býval sám v stiesnenej garsónke, zamestnaný v miestnom obchode s elektronikou. Lucasovi rodičia mu pravidelne posielali peniaze - keď bol jeho otec konečne zvolený za primátora, obsah jeho bankového účtu sa niekoľkokrát znásobil a preto pre rodičov snáď nebolo také ťažké sa rozlúčiť s litrom každý mesiac. Vo vnútri cítili, že sa Lucasovi musia ospravedlniť, a peniaze boli ich spôsob, ako to dosiahnuť.

Lucas má teraz tridsať rokov a s rodičmi sa vída párkrát za rok. Už sa naučil, že nemôže očakávať, že budú vyzerať rovnako ako pri poslednej návšteve - jeho mama si každú chvíľu mení účes, aj keď jej vlasy sú čoraz redšie a jeho otec skúša nové strihy fúzov. Žiaden z nich zatiaľ nezakryl jeho druhú bradu a Lucas si vie predstaviť, že občania otcovho mesta si to všimli tiež. Mama má práve teraz krátke červené mikádo a jeho otec má na vlasoch nacapkaný gél. Lucas si myslí, že to nevyzerá práve najhoršie, dodáva to jeho otcovi taký autoritatívny výraz. Ale on sa v mužských účesoch nevyzná, holí sa sám, vlasy si raz za rok ostrihá na ježka a je to. Keď bol mladší, tak s vlasmi nakrátko vyzeral drsne, ale teraz pri zazretí svojho odrazu v zrkadle zosmutnie, v jeho tvári sa zračia veštky premárnené roky, ktoré v druhých nevyvolávajú strach a rešpekt, ale súcit.