Srdcové záležitosti Lucasa R.

Sivé cesty, sivý svet, sivé nebo

Po skončení vianočných sviatkov šli spolu Rabinovičovci zapáliť sviečky na hrob prababky, ktorá skonala v tomto období. Blížil sa čas Líviinho odchodu. O udalostiach, čo sa medzi nimi udiali už znovu neprehovorili, vyhýbali sa téme zabíjania bratrancov a celkovo akejkoľvek spomienke na smrť - aj o prababke rozprávali, akoby tu ešte bola. Lucas si ju už nepamätal, tak zostal potichu.

Stál na cintoríne, bolo chladno, obloha sfarbená dosiva. Vzduch voňal trávou a zeminou, okrem jeho rodičov a sestry nebolo široko-ďaleko žiadneho živého človeka. Stále rozmýšľal nad tým, že na jeho rukách spočíva krv dvoch ľudí, Patrizia a Erika. Bolo mu z toho ťažko na hrudi.

Vietor mu tancoval okolo členkov, nemal o jeho činoch ani poňatia.

Patrizio musel zomrieť, aby sa neprezradilo, ku čomu otec primäl Lucasa. Bolo by to neprospešné pre jeho kampaň, ľudia si zväčša za primátora vrahov nevolia. Lucas si nebol istý, či sa otec bál aj o povesť svojho syna, alebo či ho zaujímal len jeho politický postup. Rád veril v to, že jeho otcovi záleží na svojej rodine.

Keďže Patrizio bol otcov psychiater, o asi dekádu mladší než otec, mal prehľad o jeho živote. Otec sa asi preriekol a bál sa, že by ho Patrizio nahlásil polícii alebo niečo podobné. Nikdy sa o tom spolu nerozprávali, Lucas nevedel, čo sa vlastne stalo. Vŕtalo mu v hlave, ako je možné, že nepátrajú najskôr po jeho klientoch. Predstava vypočúvania a potom väzenskej cely mu zovierala srdce, Lucasa začalo páliť v hrudi, dochádzala naňho panika.

Lucas si uvedomoval, že je stále ten malý naivný chlapec, ktorý túži po láske svojho otca. Asi to bolo dôvodom, prečo kývol na jeho žiadosť, on to vraj spraviť nemôže, potrebuje pomoc - a Lucas pomohol. Slabá myseľ.

Niekedy mal pocit, že na tom ani nezáleží. Pozeral sa na svoje ruky a rozmýšľal, či žije.

Ťažký pocit na jeho hrudi ho neopúšťal.

V sivom počasí kráčal s rodičmi dole alejou topoľov ku autu, Lívia niečo rozprávala mame. Otec šťukol kľúčmi a ich audina na nich zažmurkala. Rodičia si sadli vpred, deti sedeli za nimi, moderátorka v rádiu bľabotala ostošesť.

Smerovali späť na chatu, plánovali tam zjesť obed a pomôcť Lívii s balením.

Za oknami sa mihali sivé cesty, sivý svet, sivé nebo.

Lívia vlakom odišla do svojho bytu. Zvyšok rodiny nevedel, kde presne býva, ale vraj voľade na juhu. So sťahovaním do Británie začne až koncom januára.
Otec odviezol celú rodinu na stanicu, tam sa rozlúčili a popriali Lívii šťastnú cestu. Mama ju požiadala, aby im dala vedieť, keď dorazí domov.

Lucas sledoval hučiaci osobák, ako sa vrtí na koľajniciach, preč od neho. O niekoľko rokov neskôr sa dozvedel, že im Lívia kývala, ale on si ju asi nevšimol. V ten moment bol presvedčený, že Lívia odchádza a neobzerá sa za nimi.

Doma si Rabinovičovci v neúplnej zostave sadli za stôl s hovädzím a tarhoňou.

"Mama."

"Mhm, Lucas?"

"Asi som sa nerozlúčil dostatočne."

"Lucas..."

...

"Myslím si, že v takejto situácii sa nedá rozlúčiť dostatočne. Žiadne lúčenie nestačí."

...

"Môžme jej napísať na Facebook, ak chceš. A teraz jedz, si chudý ako palička."

"Dobrú chuť, mama."

"Aj tebe."

Na druhý deň odišiel aj Lucas, otec ho odviezol do jeho drobnej garsónky v strednom Slovensku. "Kedy si konečne kúpiš poriadny byt?" spýtal sa ho, keď uvidel, v akých podmienkach žije jeho syn. "V takýchto domoch bývajú feťáci."

A vrahovia, dodal v duchu Lucas. Na otcovu otázku neodpovedal, bolo vidieť, že odpoveď ani nečaká. Kývol mu na pozdrav a otočil sa do špinavej chodby, ktorá smrdela po odpadkoch. Lucas za otcom zatvoril dvere.

Keď otec zišiel dole schodmi a žuchol na sedadlo v audine, s povzdychom si položil hlavu na volant. Bude si musieť nájsť nového cvokára. Je toho naňho priveľa.

Naštartovaný motor poslušne priadol, zatiaľ čo pán primátor Rabinovič pálil po asfaltke ku svojej manželke. Bola zima, na poliach sa kde-tu vyskytol fliačik snehu, ale ináč sa nebolo moc na čo pozerať. Všade naokolo len sivý svet, sivé cesty vedúce do sivého neba. A pán Rabinovič bol sivý tiež.

Silvia ho čakala na verande. Nepočastovala ho úsmevom, len naňho kývla hlavou. Pokožka pod krkom jej ovísala a jej vrásky boli zo dňa na deň hlbšie a hlbšie. Keď ku nej otec Andrej podišiel, zahľadel sa do jej očí. Tak nudná farba, pomyslel si. Ale už toľko rokov sa naňho jej oči pozerali s láskou, už toľko rokov... Každý deň ho tieto oči hladili namiesto Silviiných rúk.

Náhle si uvedomil, aký je rád, že Silviu má.

Andrej na chvíľu odsunul svoj strach z dotykov bokom a pomaly sa ku svojej manželke naklonil. Silvia privrela oči.

Na jej zvráskavené líce dopadol nežný bozk starých čias.