Pozerám sa na plamienok.
Malý tancujúci ohnivý zázrak.
Maličký a napriek tomu spaľujúci.
Vrhne ma spať do mojich spomienok.
Spomienok na dávne časy,
keď som rovnako ako teraz
hľadela do ohňa, vystvierala nad neho ruky,
aby ma jeho teplo zahrialo sčasti.
Vtedy som počúvala pukajúce vetvičky,
ktoré krásne dopĺňali jemnú melódiu
ktorú sme si pospevovali,
a cítili sme sa pri tom takí maličkí.
Nad nami nekonečná obloha,
čierne plátno posiate diamantmi.
Hviezdy tvorili súhvezdia a všetko dávalo zmysel;
a my sme vedeli že je to od Boha.
Vtedy, keď som sledovala ako sa k nebu vznášajú iskry,
sedela som v zarosenej tráve s pesničkou na perách,
rozmýšľala som či mi to bude chýbať.
Keď nastane ten čas vzdialený no istý.
Teraz viem že nie je nič
čo by mi chýbalo tak
ako tá detská istota.
Keby teraz nebolo ohňa, ostala by mi iba ničota.
