Písmenkový guláš

Chamtivé ruky

Kedysi, kdesi, niekdeasi bolo malé kráľovstvo. Časom stratilo meno, pretože chceli zabudnúť na tu smutnú dušu, ktorá podľahla chamtivosti. Legendy hovoria, tá smutná duša mala byť nová kňažná tohto malého mestečka. Kráľ pridelil toto smutné malomesto snáď tej najchamtivejšej mačke vo svojom kráľovskom dvore so zlatými mincami namiesto očí a truhlicou plnou zlata a drahých kameňov ukutou so zla namiesto srdca. Hadí jazyk plný intríg a klamstiev, vydával nezmyselné dane len aby dedinčania boli chudší a chudší. Vymýšľala nezmyselné dane: dane na deti, dane za zvieratá, daň za život, daň za vzduch... Jej sídlo sťa orol nad svojou korisťou stálo nad biednymi pracujúcimi dušami dedinčanov. Panovala v meste železnou disciplínou a zlodejskou rukou. Áno, vyzerala síce ako obrázok ale to bola iba maska. Nahnevané mysle dedinských žien len závideli jej krásu a šatník plný šiat z celého sveta a najnovších módnych výstrelkov. Každý rok sa konal banket v jej sídle kde pozývala len tých najbohatších z mesta a aj urodzených. V tie dni ľud poznal len krivý slovník, sliny zo síry preklínali ich novú kňažku. Bohatý a urodzení supy na čele s kňažnou hodovali až k prasknutiu pri sprievode dobrej hudby. Prvé bankety pôsobili neškodne ale časom sa stávalo, že chamtivá nebola len ona ale aj darmožráci okolo nej. Najprv kamarátske chamtivé ruky kradli zvyšky zo stola neskôr príbory. Kňažkine oči boli slepé ba až dokonca zalepené a zahľadené do svojho bohatstva. Drzosť chamtivých rúk posúvala hranicu čoraz ďalej a ďalej. Po príboroch zmizli taniere malé aj veľké. Chamtivci boli už tak nenásytný, že sa dohodli na skupinových lúpežiach, ktoré prebiehali takto: rozdelili sa do 2 skupiny. Jedna skupina mala zabávať kňažnú zatiaľ čo druhá, ktorá sa skladala z 2 členov nenápadne odišla zo sálu a hľadala v komnatách cenné veci ktoré by si mohli nenápadne zobrať so sebou do vrecka. Takto ju systematicky každý rok na jej bankete okrádali až nakoniec zostala z nich najchudobnejšia a otočili sa jej chrbtom. Aj z toho málo čo mala stále žila, ale ľud bol už natoľko chudobní, že keď jej už nemal čo dať tak si brala ich deti ako platbu a zamestnávala ich vo svojom hrade. Hnev rozzúrených rodičov a dedinčanov dosiahol svoje dno. Ich nenávisť a zloba sa zhmotnila. Ich hnev strašil kňažnú večer za večerom. Zo spánku ju vždy vytrhol nárek smutných a nešťastných duší: VRÁŤ NÁM DETI! VRÁŤ NÁM PENIAZE!! Kňažná toto divadlo pripisovala len prejedeniu alebo zlým snom a neverila tomu. Časom sa to zhoršovalo z hlasov duší sa stali duchovia, ktorí ju naháňali po hrade pokiaľ nepotratila rozum úplne a jednu sychravú noc takto sa rozbehla do tmy. Najprv šla navštíviť jedného z tých chamtivcov, ktorý nevynechal ani jeden z jej banketov. Jeho sluha otvoril dvere a oznámil, že ho niekto čaká dole. Chamtivec prišiel to čo stálo pred ním už nevyzeralo ako kňažná z banketov ale akási šialená žena v bielom s pohľadom akoby videla smrť. Prosila ho na kolenách aby jej požičal trocha z jeho bohatstva, prisahala, že mu to vráti. Chamtivec so zatemnenou mysľou povedal:„ prac sa ty čvarga chudobná!!" a kopol do nej aby sa nemohla dostať do dverí. Kňažná sa schovala pred búrkou pod strechou kostola a ráno keď už vyšlo slnko sadla si na schody kostola. Od vyčerpania zaspala a keď sa prebudila práve skončila omša a veriaci práve vychádzali z kostola. Opierala sa hlavou o kamenné zábradlie, v hlave sa stále snažila samú seba presvedčiť, že toto je iba zlý sen: toto je zlý sen. Mumlala si popod nos, z mumlania ju vtiahlo do reality cengot 2 mincí o schod. Dvihla svoju hlavu a videla len tieň odchádzajúceho mešťana. Pozrela sa na schod 2 mince s portrétom kráľa sa jej prihovárali: „Vezmi si nás. Vezmi si nás". Neváhala ani chvíľu a vzala si ich zo zeme: „moje ste peniažky, moje len." „Úbohá duša stratená v labyrinte chamtivosti, ktorá nikdy nenájde cestu von." Len ako to diabol dopovedal prepadla sa kňažná pod zem.