Nečisté srdcia

1.kapitolla

(mini poznámka na začiatok, znaky, ktoré som vymyslela som sem nevedela vložiť, takže som ich písala tak ako sa čítajú)              

Elowyn

Vietor mi šľahal do tváre a vlasy mi po hlave behali ako divé. Preháňala som sa po pláňach a rôznych lúkach, ktoré len boli na dohľad. Konečne som bola voľná, všade naokolo sa zastavil čas a len ja som bola v pohybe. Teda až na koňa, menom Ellein. Je to úžasný spoločník na cestách naprieč zeme.

Za opaskom son mala pripnutý otcov meč, húpal sa mi na pase až to šteklilo. Zasmiala som sa a tentokrát nie falošne, ale zo srdca. Je to úžasné, takto som vo svojom svete, do ktorého som sa pravidelne vracala. Kiežby to všetko bola realita a nie len sen.

Áno, bol to iba sen. Ale taký skutočný ako nikdy predtým. Vždy to bol ten istý ale bol čoraz viac a viac živší. Takmer som cítila mokrú rosu v tráve na končekoch mojich prstov.

Zosadla som z Ellein a vytiahla meč z namieru vyrobenej, koženej pošvi. Je na nej napísané - Zadedza aorve le - neviem čo to znamená, ale som presvedčená, že to je nejaký odkaz od otca. Neviem ako nájdem význam týchto znakov, no som si istá, že tomu prídem na koreň.

Ellein som vypustila na lúku a začala som sa prechádzať po malom sypanom chodníku. Na dotyk bol celkom horúci a príjemný. Šla som ďalej až k úbočiu lúky, kde som zastala. Videla som muža. V diaľke sa k rybníku skláňala postava, celkom zahalená, no určite muž. Šla som smerom k nemu, ale znova som zastala, pretože som stúpila do močariny. Chcela som z nej vyjsť, no nešlo to. Klesala som nadol, až kým mi nevytŕčala iba hlava. Vtom som sa... ponorila. Bolo to ako strácať sa v temnote. Nič som nemohla urobiť.

"Aaaa." z tlmeným vreskotom som sa zobudila, oči som mala otvorené a dvere vedúce do mojej izby boli otvorené tiež.
"Nera!..." hneď som si tým znechutila ráno, "Viem, že si tu!"
Moja nevlastná sestra ma nemá rada od kedy ma adoptovali, skôr by som povedala neznáša. Je otravná a stále ma provokuje. Dáva mi najavo, že jej to tu patrí.
"Nera, okamžite vylez, lebo uvidíš!"
Až na to, že jej to tu patrí. Ja som len "úbohá" sirota, ktorá s ňou vyrastala. Povedali mi, že ma rodičia nechali pred niekoho dverami, kvôli môjmu bezpečiu, a že hneď po tom zomreli.
Ja viem, nie je to detstvo, po ktorom by túžili všetci, avšak nie každý má také šťastie.

Nakoniec som Neru nechala na pokoji, pomyslela som si, že dvere otvorila Zephyrine. Prevliekla som si ruku cez prikrývku a odkryla som ju tak aby som sa mohla posadiť. Jednu nohu po druhej som vyvliekla zo splete vyhriatej postele a položila som ich na studenú zem. Striaslo ma z nej, až som si povedala, že to dnes odložím. No vedela som, že Sera by spokojná nebola.

Sera je moja rovesníčka a sestra Nery. Jej úplný opak a aj preto si s ňou tak dobre rozumiem.

Moja podkrovná izba bola skromná. Mala som posteľ, drevený stôl, v rohu pri dverách veľkú skriňu, kde som mala niekoľko šiat, sukní, blúz a otrhaných topánok. V tejto dobe nebolo možné aby ženy nosili nohavice, považovalo sa to za neslušné a neúctihodné. No plánujem to zmeniť. Šesťnásť rokov je priam neúnosné nosiť stále len šaty a sukňe.

Môj stôl. Môj nádherný stôl, na ktorom som mala rozložené papiere a úlohy bol lemovaný stovkami vylisovaných kvietkov a listov zo záhrady a lesa - kam chodievam trénovať - Ako dievča nemôžem ani len meč v ruke držať a o tom po otcovi tajne mlčím už desať rokov. Skrývam ho na tajnom mieste. Štvrtej doske od postele. Dokonca ani len Sera o ňom nevie, a ani jej to neplánujem povedať.

Dohrmotala som sa až k mojej skrini a otvorila som ju. Na jednom z vešiakov sa húpali moje obľúbené šaty. Boli zeleno-modré z hnedým pásom a vystuženými ramenami. Ale tie som predsa mala včera. Vtom sa na mňa vedľa nich začali usmievať fialové šaty z bielou stužkou, lemovanú čipkou prepletajúcou sa pomedzi volány šiat. Boli mi troška veľké, ale predsa len mi moja ruka zamierila k hlavici vešiaka a dávala ich dole. Druhou som podoprela šaty, ktoré sa húpali na kúsku rukáva. Nechcela som aby sa roztrhli.

Prešla som na druhý koniec izby. Šaty som položila na neustlanú posteľ a podišla som k stolu. Prezerala som si na ňom znaky, ktoré nebola na jednom papieri. Boli po celom stole. A stále tie ISTÉ. Boli to tie isté znaky, ktoré boli vyrité v meči ukrytom v štvrtej doske od postele. Nevedela som čo znamenajú, no už štyri roky sa na to snažím prísť. Stále nič (očividne). Bola to jedna zo záhad v mojom živote.
Druhá je napríklad otázka na moju minulosť. Rodičou som nepoznala, viem iba to, že u Caldura a Zephyrine - mojich adoptívnych rodičov - som od dvoch rokov.

Ale nepoznám mená svojich rodičov, ani to
či mám súrodenca a čo bolo s mojou rodinou. Myšlienky v mojej hlave výrili ako divé a tak som sa radšej vráila k posteli. Nasúkala som na seba šaty a ustlala si posteľ. Na zemi pri dverách som videla svôj hrebeň. Zodvihla som ho a učesala som si svoje neposlušné vlasy. Točili sa na mojej hlave ako hady, ktoré sa snažili dostať zo siete.
Nazula som si topánky a pripla prívesok, ktorý sme si so Serou vyrobili ako malé. Bol skromný, pretože na ňom bolo pár kryštálikov, nájdených v neďalekom potoku. 

Zliezla som po schodoch a spomenula som si, že mi niečo chýba a tak som sa rýchlo vrátila. Zo stoličky som schmatla pletenú tašku, v ktorej som mala, zápisník, pár pier, niekoľko fiersov -peniaze, ktorými sa platí-, ametyst, citrín a knihu s klobúkom.
Prevesila som si ju cez plece a vykročila, no nechtiac som zakopla do balu látky, ktorý som si pred dvoma dňami kúpila na nové šaty. Spadla som, roztrhla si pančuchu a oškrela dlane, na ktoré som dopadla.

"Auu." zjokla som. Dlane som mala celkom červené a na nohe veľkú dieru. Rýchlo som sa prezliekla do nových pančúch a zistila, že kniha, ktorú som mala v taške vypadla. Podišla som k nej a uvidela, že je otvorená.
Chcela som ju zatvoriť, no všimla som si, že v nej je niečo dopísané rukou.
"Ale veď ja som do nej nič nevpisovala." povedala som si. Zobrala som ju do rúk a začala čítať :

"Ahoj Wyn,

Som rada, že čítaš tento odkaz. Viem, že máš mnoho otázok, no na tie ti teraz nemôžem odpovedať. Mám málo času takže iba v skratke. V tretí spln odo dňa tvojich šestnástin sa otvorí brána do dvoch svetov. Chcem aby si nasledovala modrý prach, potom prejdi popri páse vŕb, dostaneš sa až k potôčiku. Pôjdeš v jeho protismere a pri piatom kameni odbočíš k veľkej breze. Tam čakaj. Prídu si po teba. Viem, že je to šialené ale urob to. Prosím.
Inú možnosť zrejme mať nebudem a tak ti chcem povedať, že ťa mám veľmi rada, nikdy som neprestala. Ľúbim ťa tak veľmi, že si to ani nevieš predstaviť a zapamätaj si jedno - VŽDY nasleduj srdce, nech sa deje čokoľvek. Ono ti poradí najlepšie, no niekedy len podľa toho, po čom najviac túžime. Nie vždy však dostaneme, čo chceme. Pamätaj. Už musím ísť, takže sa s tebou lúčim. Možno aj navždy.

S láskou tvoja matka,
           Acardis. ,,