,,Je jedno ako veľmi sa snažíte odolať. Je jedno ako veľmi proti tomu bojujete. Nedokážete sa ho nedotýkať, bozkávať ho či milovať sa s ním. Ste ním posadnutý. Nedokážete sa držať späť, pretože vás priťahuje.. až tak veľmi, že zostanete nenásytný.."
,, Nepochybujem o tom, že robím chyby ale predsa ani len ty nie si dokonalý.."
_____________________________________
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
_____________________________________
S počiatku som hľadala chyby v iných a nie v sebe. Až po pár rokoch, kedy sa mi objavila prvá vráska som pochopila, že tie chyby som robila aj ja. Už som nehľadala nedokonalosti len v iných ľuďoch ale aj v sebe. Snažila som sa zmeniť k lepšiemu. Chcela som byť lepším človekom a pomáhať ostatným, ale nie kvôli tomu že by to niekto chcel, ale kvôli tomu, že som to chcela ja sama. A jedného dňa som predsa urobila chybu znova. Chybu takú veľkú že som si myslela, že kvôli tomu stratím nadobro človeka, ktorého som nadovšetko milovala a nedokázala bez neho žiť. ,,Haló?" To som zasa ja. Je mi to moc ľúto. Môžeš sa vrátiť prosím domov? Moc mi chýbaš.. ,,Volané číslo je momentálne nedostupné. Zavolajte neskôr prosím." Zasa len odkazová schránka. Už to bol pomaly týždeň čo som ostala úplne sama doma. Poriadne som nejedla a skoro ani nepila. Nemala som na nič chuť. Jediné čo ma ako tak držalo pri vedomí bola práca. Ale ani tá nedokázala zahnať pocit prázdnoty a samoty. Vzala som si nejaké nadčasy, aby som na nič nemyslela ale aj tak, keď som prišla domov jediné na čo som sa zmohla bola len sprcha, ktorá aspoň zdieľala somnou slzy. Nakoniec som potom vyčerpaná padla do postele a do pár minút som aj zaspala. Keby mi aspoň spánok priniesol nejakú úľavu. Avšak aj tak ako vždy nad ránom som sa vzbudila so slzami a hľadala ho. A keď som ho nenašla, znova som sa sama seba pýtala čo sa stalo? Prečo je preč? Prečo sa ešte nevrátil? Akoby sa zastavil čas. Počula som len zrýchlený tlkot svojho srdca a vzlyky, ktoré sa mnou hrnuli. Neskôr ráno som sa aspoň ako tak tešila do práce a keď už som bola nachystaná zazvonil mi telefón. Volal mi šéf, že mi dáva na pár dní voľno, pretože som si dosť odrobila nadčasov a že aj tak ma teraz cez víkend nepotrebujú. Nadarmo som sa mu snažila vysvetliť, že nechcem byť doma že chcem byť v práci. Vypol má s tým, že si mám oddýchnuť a nájsť si niečo čo ma zamestná. Ibaže ja som nevedela, čo také si mám nájsť aby mi to zamestnalo hlavu aspoň na niekoľko hodín. Ešte chvíľu mi trvalo dostať sa z tranzu v ktorom som stála v strede obývačky s telefónom pri uchu. Rozhodla som sa teda upratať celý dom, čo mi zabralo maximálne pól dňa. Stále som kontrolovala telefón či mi neprišla správa od šéfa alebo od neho... Snažila som sa stále si spomenúť čo sa v ten večer stalo, že sme sa tak pohádali ale akokoľvek som sa veľmi snažila nemohla som si na nič spomenúť. Teda až na to, ako odchádza preč a zabuchuje za sebou dvere. Ani sa neobzrel za seba... Žiadne ahoj, zbohom či už ťa nechcem v živote vidieť. Nič... skrátka bez slova odišiel preč. Asi okolo druhej poobede mi predsa len zazvonil telefón. Áno? ,,Ahoj".
