Deti hviezdneho posla

Ako aprílový dážď

Dievčaťu sediacemu na streche vietor rozfúkava farebné vlasy, zatiaľ čo na ňu starostlivými očami hľadia mesiac a hviezdy. Boja sa o ňu, pretože sedí úplne na kraji a neohrozene hojdá nohami. Tam a späť. Tam a späť.

Dievča zdvihne tvár k Lune, žiariacej v splne vysoko nad jej hlavou, ale prižmúrenými veľkými modrými očami naďalej sleduje nočné mesto. Autá ďaleko pod ňou ešte stále trúbia a predbiehajú sa, aj keď už je dávno po polnoci, zatiaľ čo nad nočnými obchodmi a barmi blikajú neónové nápisy a symboly.

Zdvihne ľavú ruku a sleduje ju v žiare mesiaca, hviezd a lámp hlboko pod ňou. Obracia ju, zatiaľ čo na rôzne časti temného tetovania dopadajú pásy svetla a tmy. Napokon vzdychne a rukou sa oprie o okraj strechy.

Svetlá na tetovanie konečne dopadnú v správnom uhle, takže sa stane dostatočne viditeľným na to, aby sa dalo rozoznať, čo zobrazuje.

Na vnútornej strane predlaktia, od zápästia až k ohybu ruky sa tiahne čierna kresba postavy v dotrhanom starom plášti, s kosou v ruke. Za ňou vidno náhrobok a tmavé mračná, z ktorých zopár bleskov bičuje trávnatú zem. Na inom človeku by tetovanie vyzeralo zvláštne, hlavne vzhľadom na to, že iné časti tela pokreslené nemá. Ale dievčaťu do vzhľadu dokonale zapadá.

Okolo očí sa jej tiahnu tenké, ale viditeľné čierne linky. Svetlofialové vlasy s jemným tyrkysovým ombré sa jej občas zamotajú do bárbinkovsky dlhých mihalníc nafarbených špirálou, ale vyzerajú prirodzene, akoby sa s nimi už narodila.

Ticho ukryté v tme noci preruší jemný hlas. Dievča otvára ústa, ale nevychádza z nich len spev, ale nadpozemská balada ukrývajúca všetok žiaľ a stratu.

Nevládzem - život je priťažký,

duša stratená v cudzom tele

Snažiac sa nájsť cestu ku šťastiu,

strach ma uväznil vo svojej cele.

Vypísať všetky svoje hriechy

na kus papiera krvavým perom,

zradu odpustiť, ale držať sa viery

čo neprebije sa šírym svetom.

Ako aprílový dážď

strácam sa v poliach,

v myšlienkach zabudnutých,

čo nikdy nedobolia.

Ako aprílový dážď

skláňam sa nad priepasťou,

v myšlienkach nekonečných,

utekám pred bolesťou...

...ako aprílový dážď...

Spev preruší pípnutie sms-ky. Dievča siahne do vrecka a zatiaľ čo vyťahuje mobil, tvárou jej prebehne nezbedný, veselý úsmev, až neprirodzene kontrastujúci s nešťastnou piesňou. Na toto celú noc čakala.

za 10 minut pred tovarnou

Dievča vstane, ladne ako vietor sa otočí a prebehne na opačnú stranu strechy, kde zoskočí na požiarne schodisko a natešene ako malé dieťa, ktorému niekto sľúbil novú hračku sa rozbehne do čakajúceho náručia nočného veľkomesta.