Po nekonečne sa rozlieha jemné žblnkanie vĺn narážajúcich na loďku, neustále udierajúcich na spráchnivené drevo, snažiac sa o nezmyselné zničenie nezničiteľného.
V temnote rozlievajúcej sa pod hladinou vody sa skrývajú belasé, polopriesvitné tiene. Slabý prúd vody im nadvihuje tenké odevy, ktoré akoby niekto ušil z makových lupienkov. Okolo bledých, mŕtvolných tvárí sa sťa vejáre rozprestierajú vlasy – tmavé, svetlé, krátke, aj dlhé. Malému dievčatku v jemnej nočnej košieľke sa dlhočizné tmavé vlasy zamotali do gombíkov, ale ona čiernymi očami zakalenými bielym povlakom sleduje mraky, zoskupujúce sa a tancujúce v divokých súbojoch na oblohe vysoko nad ľadovou vodou.
Aj oči starca, zahaleného v dávno opotrebovanom plášti a sediaceho na nebezpečnom kraji loďky pátravým zrakom sliedia po oblohe, čakajúc na zázrak.
Vtedy to príde. Mraky sa pomaly začnú upokojovať, nebeský bál sa skončil. Ustupujú, klaňajúc sa ostatným tanečníkom, sľubujúc si pokračovanie. Cez malé medzierky medzi nimi začne presvitať nebeské svetlo Hviezd a pravekého Univerza, ktoré sa začne postupne rozširovať a rozširovať, až zaplaví tichú vodu svojím odrazom, plávajúcim na vlnkách a radujúcim sa zo svojho znovuzrodenia.
V očiach dievčatka sa odráža vesmír v celej svojej kráse. Fialová, prelínajúca sa do indigovej, posiata miliónmi hviezd, planét s neobjaveným životom a guľami zo smrtiacich plynov tvoriacich nádherné galaxie pláva ako na oblohe, tak aj v jej očiach, keď sa kútiky úst malého dievčatka zdvihnú do takmer nebadateľného, ale šťastného úsmevu.
YOU ARE READING
Deti hviezdneho posla
Short StoryPredstavy poodtŕhané z fantázie obyčajného dievčaťa poskladané v krátke príbehy, občas bez deja, občas s dejom, častokrát tancujúce na hranici reality a predstavivosti, v ktorých brodenie sa zmätenými myšlienkami nie je výnimočné.
