Nenávidená zradkyňa II.: Dohoda

7. kapitola

THALEIA

Stála som s otvorenými ústami a ani sa nepohla. Ak som si myslela, že môj kúsok s vykopnutím brány stál za povšimnutie, mýlila som sa. Eawyn to svojou ohnivou bránou totálne pochoval. Pozerala som sa na niekoľko metrový múr, cez ktorý by bolo nemožné dostať sa na druhú stranu. S otvorenými ústami som sa na neho pozrela a hľadala nejaké známky únavy.

Lenže nič.

Najprv na vysokej úrovni použil vodu a následne oheň. Oba elementy v ich hmotnej forme. Čo bolo omnoho náročnejšie ako v tej nehmotnej. Pozerala som sa na muža, ktorý bol mocný a naozaj si zaslúžil titul byť kráľom.

„Môžeme pokračovať," povedal mi a ja som na moment zaváhala. Stále som bola v šoku.

„Pomôžem ti vôbec s niečím?" spýtala som sa ironicky a pozrela sa na neho. Neodpovedal. Len sa na mňa pozeral, akoby moju otázku nechápal. Vzdychla som si. „Tak poďme."

Celá tá záležitosť s otvorením brány a aj ohnivým múrom spôsobila poprask. Vojaci bežali zo strany na stranu, bojovali s povstalcami, ktorí sa snažili preraziť cestu do hradu. Zdržiavali sme sa pomerne po stranách, kadiaľ sme nepozorovane mohli prejsť až do hradu. Hlavné dvere boli až na konci, takže to trvalo.

Pozerala som sa pritom na svoje okolie a premýšľala, čo sa tu mohlo stať. Celé nádvorie bolo totiž ako po výbuchu. Nie však kvôli bojom, ktoré na ňom prebiehali. Vyzeralo, akoby zažilo hrôzu aj predtým. Čo sa mi zdalo zvláštne. O hrad a aj o jeho blízke okolie bolo vždy dobre postarané. Muselo predsa reprezentovať celú krajinu. Teraz by som sa však hanbila doň kohokoľvek pustiť. Vyzeralo to, akoby sa niekto snažil sabotovať hrad.

Pozorovala som aj Eawyna. Tiež vyzeral, že sa mu niečo nepozdávalo. Okrem toho, že bolo nádvorie v katastrofálnom stave, boli to aj jednotky jeho vojakov. Bolo ich veľmi málo.

Hrad zvyklo strážiť niekoľko desiatok, až stoviek vojakov. Každé miesto, každá skulinka bola strážená. Nie teraz. Nikto nebol na svojej pozícii, nikto sa neriadil príkazmi. Bol to chaos.

Skrčili sme sa za stĺp pri veľkom voze so senom a pozreli sa na hlavnú bránu. Nebola strážená, no všade na schodoch sa bojovalo.

„Dostalo sa ich sem viac než by som čakala," povedala som uznanlivo. „Museli to plánovať veľmi dlho."

„Nemohli predsa vedieť, že odídem z hradu," protestoval.

„Nie, ale zjavne aj na to boli pripravení. Príde mi, akoby to hneď využili a plány urýchlili. Celkom slušné," uznala som znova, no obzrela som sa. „Ale nedostatok vojakov a mágov mi je záhadou. Žeby ich všetkých uväznili pod hrozbou smrti?"

„To by neobstálo," povedal Eawyn a obrátil sa ku mne. „Oni tu totiž nie sú."

Nadvihla som obočie. „A kde asi tak sú? Chceš mi tvrdiť, že úplne všetci vojaci a aj mágovia sú preč?"

„Vyzerá to tak," povedal a vzdychol si. Opustiť hlavné mesto a nechať ho napospas hoci obyčajných povstalcov? To sa mi nezdalo správne.

„Nechal si hrad v rukách Braxleyho, nie je to tak?" spýtala som sa, no nečakala odpoveď. Mračil sa, akoby tomu sám nerozumel. Mohlo sa stať veľa. Tá najhoršia možnosť bola, že je Braxley mŕtvy a nejaký šialenec sa ujal trónu. Aj keby to tak bolo, kráľovná Elliana by nikdy nedovolila, aby kráľovstvo padlo do rúk nepriateľa. Ale mohla byť mŕtva aj ona.

Ďalšou možnosťou bolo, že sa nechal Braxley niekým oklamať a všetkých poslal preč. Možno išiel s nimi. Tak či onak, nebol ten typ človeka, ktorý by nechal hlavné mesto bez ochrany. Určite nie bezdôvodne.