Krídla Temnoty

Ľudská paranoja

Po nepríjemnej skúsenosti s niekým vonku, hlavne ak sa vám to stane neskoro večer, by sa každý pobral čo najrýchlejšie do bezpečia domova. Avšak niekedy sú myšlienky v hlave tak silné, že sa vám domov ani nechce. Vedú vás potulovať sa po uliciach a ponoriť sa hlbšie do nich, či sa len ukľudniť prítomnosťou samoty.

Avaris miluje večerné prechádzky, vrátane tie o samote. Avšak miesto zvyčajnej kľudnej a bezstarostnej atmosféry ktorú počas nich vždycky nadobudne, ju drží napätá a nepríjemná atmosféra od chvíle, ako vstúpila do časti mestského parku obklopeného hustým porastom stromov. Pocit, že vás niekto alebo niečo sleduje je naozaj nepríjemný. Môže za to najčastejšie obyčajná ľudská paranoja. Avšak naše inštinkty nie vždy treba podceňovať.

„Potulovať sa v tme takto o samote?" začula Ava hlas akoby hneď za sebou, avšak akonáhle sa otočila, nik v jej blízkosti nebol. Žeby naozaj iba paranoja? Určite sa s ňou mozog iba zahráva.

„Viem čo ti teraz ide hlavou. Nie, nezdá sa ti to." ozval sa hlas znova.
„Kto si?.. Lepšia otázka... Kde si?" Avu prepadla očividná panika.
„Nehovor mi, že ma nepoznáš Avaris." preniesol hlas posmešne.
„Prečo by som mala?!"
„Sprevádzam ťa životom už nejakú dobu. Respektíve teba aj tvoju sestru povedzme."
„Spýtam sa ešte raz... Kto si?"
„Dozvieš sa to v pravú chvíľu, obe."

Ava začala zrazu cítiť nepríjemný pocit na chrbte a nohách. Akoby jej niečo zvieralo lýtka a ťahalo dole. Nedokázala s nimi poriadne pohnúť, nedokázala sa vôbec pohnúť z miesta. Na chrbte cítila nepríjemnú záťaž, akoby nosila niekoľko kilový batoh.

Keď jej nakoniec pohľad spočinul na nohách, všimla si na nich železné reťaze, ktoré jej ich obopínali silným stiskom. Pôsobili ako popínajúci sa brečtan na budovách či múroch. Avšak tento brečtan bol železný a je snáď nemožné sa ho zbaviť.
Nech sa Ava snažila pokúšať hýbať nohami ako len chcela, neúspešne.
Keď pokusy o vyslobodenie sa vzdala, uprela na ne hlbší pohľad obzerajúc si ich pozornejšie, všimla si, že praktický rastú zo zeme. Áno.. zo zeme. Reťaze.

Ava uvedomiac si znova nepríjemnú záťaž na chrbte, sa konečne po niekoľkých minútach, ktoré venovala železnej burine, otočila, chcieť tak zistiť o čo ide a čo je jej zdrojom.
Avšak hneď ako to urobila sa od preľaknutia prudko otočila stratiac rovnováhu. Padnúc na kolena, z dopadu bolesťou silno privrela oči. Keď ich znovu otvorila, všimla si pred sebou na zemi svoj tieň, avšak tentokrát to nebola len silueta jej hlavy, vlasov, rúk a tela, ale po bokoch z oboch strán pribudla silueta veľkých krídel. Z reflexu ďalšieho preľaknutia sa Avaris chcela rýchlo zdvihnúť zo zeme a ujsť pár krokov preč, avšak reťaze jej v tom stále bránia.

„Nerobme tu zbytočné scény prosím." predral sa Ave znova hlas ušami.
„Čo to má byť?!"
„Nebodaj si na ne zabudla?" ozvalo sa posmešným podtónom.
„Zabudla na čo? Kto si kurva?!" predniesla Ava ráznejšie.
„Aaale.. Takéto slová snáď netreba používať Avaris. Avšak dovoľ mi ti pripomenúť, že vždy boli aj budú tvojou súčasťou." dopovedal hlas a s poslednými slovami postupne utíchajúc a miznúc.

Po pár sekundovej tichosti všade na okolo Avaris začula kroky. Pravidelné avšak jemné a pomaly sa blížiace k nej. Obzerajúc sa všade na vôkol stále nevedela odhadnúť odkiaľ ju niečo náhle prekvapí. Nevidela ani len žiadnu siluetu v zákale osvetlenej hmly pouličnými lampami ktoré boli umiestene navôkol pomedzi stromami, pozdĺž betónového chodníka.

Zrazu ju z boku prekvapil prudký pohyb cudzej ruky. Z reflexu sa od ruky mykla, privrela oči a pred tvár si dala ruky ako reflexívnu obranu.

„Nechcel som ťa vystrašiť, prepáč." ozval sa tentokrát jemný hlas, ktorého majiteľa tentokrát naozaj vedela identifikovať. Avaris sa pomaly a opatrne tvárou otočila ku „zdroju" príjemného chlapčenského hlasu, avšak jediné čo spozorovala bola čierna silueta, pretože osoba stála pred svetlom pouličnej lampy a to jej bránilo obzrieť si ho pozornejšie prípadne zistiť o koho vlastne ide.
„Potrebuješ pomôcť? Počul som z diaľky hlas, pravdepodobne tvoj, všakže. Bola si tu s niekým? Hádka? Si v poriadku?" bombardoval ju otázkami.
Tá mu však ani na jednu neodpovedala a miesto toho len padla zrakom znovu na zem.
„Podaj mi ruku.."
Ruku mu s váhaním podala a on ju jemne vytiahol späť na nohy. Pohľad mu hneď spočinul na jej poudierané kolená.
„Spadla si? Niekto ťa zhodil na zem?"
„Spadla.." odpovedala Avaris jemným a neistým hlasom, na ktorom bol stále poznať očividný šok z predošlých udalostí.

Ihneď si však spomenula na siluetu krídel ktorú pred pár minútami videla a rýchlo sa obzrela za seba. Avšak za ňou nič, ani len stopa po nejakých krídlach. A reťaze? Taktiež preč.
Akoby to bol všetko len sen, nepríjemný sen ale zároveň až moc skutočný.

„Všetko v poriadku?" spýtal sa chlapec ustarostene nad Aviným správaním.
Ta si mala konečne pod zmenou uhla svetla možnosť prezrieť chlapca pred sebou.
Do očí jej hneď udreli svetlo hnedé oči ktoré farbou takmer kontrastovali do oranžovej. Za to svetlohnedé vlasy pod svetlom lámp nadobúdali takmer blonďavý odtieň.

„Bývaš odtiaľto ďaleko?"
Ava jemne prikývla ako odpoveď avšak hneď dodala: „Nie zas tak ďaleko, ale je to pomerne ďalej."
„Môžem ťa zobrať ku mne domov. Je to len pár ulíc odtiaľto a mohli by sme ti aspoň trochu ošetriť tie kolena, čo povieš?" povedal s príjemným tónom.
Ona však plná neistoty ustúpila mini krôčik dozadu.
„Nie som niekto kto by mal v záujme ti ublížiť, naozaj.."
„Tak či onak, chlapom neverím." povedala s istotou.
„Nútiť ťa nebudem, avšak samú ťa domov nepustím." predniesol snažiac sa pôsobiť ako gentleman, čo Avaris moc nepomáhalo.
„Tak nech to teda neberieme akože ti to ponúka niekto cudzí.. Som Dan." pousmial sa na ňu.
„Avaris.." povedala s pretrvávajúcou neistotou.
„Koľko máš rokov? Vypadáš celkom mlado na potulovanie sa ulicami takto v noci. Plnoletá dúfam?" zaujímal sa.
„Znieš akoby si mi bol mama." pousmiala sa snažiac sa trochu odľahčiť atmosféru.
„Mám 18, ty?"
„Taktiež.." Dan sa na chvíľu odmlčal.
„Takže ťa teda znova môžem pozvať k sebe bez toho, aby som sa musel báť žeby som bol označený za pedofila."
Avaris sa nad jeho debilnou poznámkou zasmiala.
„Ale stále môžeš byť označený za úchyla." dodala.
„Prijímaš teda pozvanie?"
„Fajn.. Veď ma teda."
„Len ešte dodám.. Mám spolubývajúceho, ale ten je po večeroch väčšinou v baroch či kluboch, takže pochybujem, že bude doma."
„Takže dvaja úchylovia?" zasmiala sa Ava.

Počas nasledujúcich niekoľko minút prebiehala konverzácia otázok a odpovedí, počas ktorej sa navzájom dozvedali o sebe rôzne veci. V niektorých jej častiach to boli osobnejšie otázky, v iných zase úplne náhodne pošahané otázky aby tak udržali vyváženú atmosféru ktorá Ave pomohla takmer úplne zabudnúť na situáciu ktorá sa stala ešte predtým ako stretla Dana.

Kto to vlastne bol?
Bola to naozaj snáď len jej paranoja?
Sen? Daydreaming?
Alebo to bola skutočnosť? Predsa len.. cítila to. Studený dotyk železných reťazí na jej nohách a záťaž v podobe krídel na jej chrbte.
Objavia sa snáď neskôr ešte? Bude mať možnosť o tom zistiť viacej?
Naozaj to bolo vždy jej súčasťou? Alebo snáď ešte len začalo byť?

V hlave mala aj cez spoločnosť a príjemnú atmosféru chaos ktorý sa snažila nedávať najavo. Nemala v pláne niekomu cudziemu povedať čo sa vlastne stalo. Ešte by ona bola za tú vyšinutú. A možnosť žeby aj Dan čokoľvek z toho videl hneď odsunula, pretože jeho prvé reakcie a otázky jasne nasvedčovali tomu, že nevidel.

 

Áno uznávam, trvalo mi to. xD
Ale aj napriek tomu je ďalšia kapitolka (respektíve prvá ak nepočítame kratučký prológ).

Aktuálne je, že 1:23 a ja si tu robím posledné úpravy pred zverejnením :D
Rozpísala som sa trošku a už som to chcela dokončiť xD
Zároveň mi to však spôsobila aj nuda, trávim totiž mesiac v Anglicku a očividne po večeroch nemám čo robiť ako sa tak pozerám :D

Každopádne dúfam, že ste si kapitolku nejak užili a nebola príliš nudná pre vás!

Ešte prikladám fotečku Danka: