Dračí Plameň

Desať

Solveig hľadela zdesene na Tamsinine mŕtve telo. Nemohla uveriť tomu čo sa práve stalo. Omráčene sa postavila a poobzerala s okolo seba. Niekto tu je.

,,Kde si, ukáž sa."

Odpoveďou jej bolo len ticho. Prešla celú miestnosť ale nikde nikoho. Striaslo ju. Pomaly sa vydala k oknu a vyskočila na Roigonov chrbát. 

Leteli tmavou nocou a Solveig nepočula nič iného okrem plieskania dračích krídel. Len sem tam jej na tvári pristála drobná snehová vločka, ktorá sa vzápätí roztopila. Solveig rozmýšľala nad tým všetkým čo sa udialo. Vedela, že Roigon tiež rozmýšľa, lebo všetko videl a mala pocit, že priam počuje šum jeho myšlienok. 

Spomenula si na Tamsinine posledné slová. Vrátil sa, mala som to vedieť, tá veta zostala vrytá do Solveiginej mysle. Kto sa vrátil? Nepochybne to bol muž. Žeby to bol ten čarodejník? Solveig tomu nechápala. Podľa všetkého ho Tamsin predtým už stretla, tomu nasvedčovalo to vrátil sa. Najviac z toho všetkého Solveig však desilo, že zrejme ju niekto videl v Tamsinej spoločnosti a možno aj počul o čom bol ich rozhovor, takže vie, že hľadá sídlo Measgadarthu. A dokonca ju nechal sa to aj dozvedieť. Alebo prišiel neskoro a nič nepočul? Alebo kuje nejaký svoj vlastný plán? A išlo mu o Tamsin alebo o Solveig?  A čo ak jej Tamsin klamala o polohe?

Bolo tu príliš veľa otáznikov na ktoré nevedela Solveig odpoveď.

Leteli už dlho a onedlho pod nimi bledú zem vystriedalo tmavé more a potom znovu pevnina. O nejakú chvíľu už Solveig videla črtať sa v diaľke vysoké pohorie - ich cieľ.

۞

Dramatgon ich už čakal. Pristáli v tej istej jaskyni kde ju privliekol prvý raz. 

,,Tak ako?" spýtal sa zvedavo. ,,Nemohol som situáciu sledovať, lebo tieto miesta sú chránené mimoriadne zložitým a starým kúzlom."

,,Zistili sme to," ujala sa slova Solveig. ,,Prvý pokus síce nevyšiel, bola to príliš zaťatá čarodejka a odmietla čokoľvek prezradiť tak, tak zomrela. Od druhej sa mi informáciu podarilo získať, celkom jednoducho ale potom sa stalo niečo nečakané. Zrazu sa začala dusiť a jej posledné slová boli, Vrátil sa, mala som to vedieť.  Potom, potom umrela. Neviem kto ju zabil ani či mi povedala pravdivú polohu. Ale povedala, že sídlo Measgadarthu sa nachádza v horách za lesom."

Chvíľu mlčali. Ticho prerušil až Dramatgon.

,,Nemyslím si, že by klamala, ale bolo by to dobre overiť. Pokiaľ ide o toho neznámeho útočníka, pozorne som sledoval okolie veže pokiaľ sa mi dalo a zachytil som čarodejníka, ktorému sa tam podarilo dostať. Vám sa tam podarilo dostať s ľahkosťou, pretože v dračej koži je množstvo zaklínadiel, ale tomu čarodejníkovi musel niekto pomôcť. Mal totiž minimálnu magickú moc. Vy ste tam druhýkrát prenikli niečo po polnoci a on neskôr, mohol by ju teoreticky zavraždiť ale nemohol by počuť o čom ste sa zhovárali. Do izieb vo veži sa totiž nedá dostať bez toho aby ste mali špeciálny kľúč a cez dvere veľa nepočuť. Takže možno ani netušil, že tam ste."

Opäť nastalo ticho.

,,Ale aj tak je treba pre istotu preveriť, či Tamsinina informácia je pravdivá, preto musíte zaletieť do hôr, nevstupujte však do veže ani sa o nič nepokúšajte. No teraz ešte nie, oddýchnite si."

 ۞

Z jaskyne odišli na úsvite. Ak sa tak dala nazvať o niečo svetlejšia šeď na nebi.  Ľadový vietor Solveig prebral takmer okamžite. Leteli niekoľko hodín. Solveig sa lietanie naozaj zapáčilo. Bolo fascinujúce sledovať zmenšujúcu sa krajinu, ktorá vyzerala úplne inak. Solveig zahliadla pod sebou kamenný hrad pri jazere - Sgoimag. Tam žila niekoľko rokov. Vrátilo sa jej množstvo spomienok. Na to ako sa učila v lavici, ako trávila všetky večere v knižnici, na Coreya - ako dlho si už na neho nespomenula. Teraz pri spomienke na neho necítila absolútne nič. Žiaden hnev ani smútok. Spomenula si na všetko čo sa odohralo za múrmi toho hradu. Spomenula si ako jej vypaľovali znamenie v Valdisinom kabinete. Valdis, takmer na ňu zabudla. Nenávidela ju, ale vedela toho toľko. Vedela, že je to mocná čarodejka ale možno by jej vedela zodpovedať pár otázok. 

Onedlho prileteli ku vysokým horám. Krúžili okolo a snažili sa zazrieť veľkú kamennú vežu. No tej nikde. Solveig zovrelo žalúdok, žeby jej Tamsin klamala? Ale nikde medzi štítmi zasnežených hôr sa jej nepodarilo zahliadnuť vežu. 

Zleteli nižšie, a vtedy Solveig zahliadla niečo sivé a tmavé čo by ňou mohlo byť. Zleteli ešte nižšie a naozaj, bola to veľká kamenná veža. Bola podobná tej v ktorej sa odohrával výskum, len bola väčšia. Solveig si radostne vydýchla, našli to.