"Vstávaj,vstávaj," ktosi kričal na Sophie . Bola to Bonnie, sediac pri jej posteli. "Kto, čo, čo sa stalo?" nedočkavo sa vypytovala Sophie. "Mamička, odpadla si keď si bola pri otcovi," pokojným hlasom povedal Nicolas.Onedlho sa Sophie rozpamätala, no v hlave jej ostávalo stále mnoho otázok, na ktoré odpoveď nepoznal ani Alou. Po chvíli prišiel doktor a prerušil Sophiine premýšľanie. Chceli si ju nechať na pozorovanie do zajtra, ale ona namietala. Bonnie jej pomohla poobliekať sa a vstať z postele. Po dlhej vysvetlenej chodbe kráčala stále ospalo, až prišla k izbe, kde ležal Alou. Opäť ju premohol strach, a tak pomaly púšťala kľučku,ktorou chcela vojsť do izby.Cez malé sklíčko videla nehybného Aloua, ako leží na posteli a pozerá sa von oknom. Už sa na to nemohla pozerať, a tak vyšla z areálu školy. Nakoľko bola stále pod "utlmovákmi", tak ju aj deti odviezla domov Bonnie. Spohie nechcela nič jesť, nič piť, bola akási "zabanovaná". V takom stave nepripadalo do úvahy, aby ona aj deti ostali samé. Bonnie uložila do postele najprv Sophie, deti a nakoniec si aj ona ustlala v hosťovskej izbe. Po pár minútach spánku sa Sophie zobudila z nočnej mory a na celý dom kričala ako zmyslov zbavená. Najprv k nej prišla Bonnie, lebo si myslela, že si niečo nedajbože urobila. Ale nie ,bol to len zlý sen "Už je dobre,už je dobre," a pritúlila si ju k sebe. Sophie bola tak vyľakaná, že do rána nedokázala zaspať. Na druhý deň jej nebolo o nič lepšie. Stále bola bezduchá, akoby ju bola opustila všetká slasť. Deťom urobila sendviče a vyslala k Bonnie poslednú prosbu ,nech ich zavezie do školy. Bonnie samozrejme súhlasila. Po pár minútach sadla do auta aj Sophie. Zastavila pred areálom nemocnice Androninky Starkosovej a zaparkovala na neplatenom mieste. Pred nemocnicou bol dobabraný chodník. Sophie si zlomila opätok a začala hrešiť : "Boha, prečo zas ja?,prečo mám takú smolu?" hlava jej klesla.Sophie sa pohla ďalej, až svojim zrakom zahliadla urasteného mladého muža s podobnými očami, ako má Alou. Nijako extra si ho nevšímala, ale na tie oči nedokázala zabudnúť. Vstúpila do nemocnice a videla desiatky bielych plášťov. Vyviezla sa priestranným výťahom až na siedme poschodie. Alou ležal na izbe s číslom jedenásť. Sophie nachvíľu váhala ,avšak stlačila kľučku a vstúpila. "To ste zas vy?" chichúňacky riekol Alou. Sophie videla, že sa Alouovi pamäť nevrátila, ale musela preňho urobiť čokoľvek, nuž sa ho opýtala: "Ako sa dnes máš? Je ti už lepšie?" Alou pochopil ,že túto hru s nejakou neznámou ženskou musí hrať naďalej. " Už sa mám dobre, rana sa hojí. Doktor povedal, že zajtra ma prepustia domov." Vtom mu začalo vrtať hlavou, kde vlastne je jeho domov. "Fajn, prídem zajtra pre teba," dopovedala Sophie a pobrala sa preč. Pri východe z budovy opäť videla toho sympaťáka, ktorý ju nenápadne pozdravil hlavou. Sophie sadla do svojho Mercedesu. Ponáhľala sa, aby bolo všetko pripravené ,keď Aloua pustia domov. Prezliekla periny,plachtu, povysávala a poumývala. Na druhý deň zavolala pánovi Bukinovi
(Sophiin šéf ), že si berie na pár dní dovolenku. Dom bol pripravený na Alouov návrat. Sophie išla do nemocnice. Alou bol pobalený a čakal. Všetky detaily s doktorom dohodli a vyštartovali domov. Prostredie, do ktorého prišli bolo Alouovi známe. Otvorili dvere a vkročili dovnútra. " Tak drahý, vitaj doma!" nadšene povedala Sophie. Alou sa trošku poprechádzal po dome až narazil na fotku, kde objíma Sophie. Za ten čas stihla Sophie naložiť na tanier segedínsky guláš, ktorý Alou tak miloval." Ďakujem, ste zlatá, že sa o mňa tak staráte. Chcel by som si ísť ľahnúť, dnes bol dlhý deň" a ukázal na chodbu. Sophie mu ukázala spálňu a jeho hlava klesla k podlahe."A-a-ha, chápem, teda pôjdeš do hosťovskej." A odviedla ho tam. Postupne obaja zaspali. Bola asi polnoc a Aloua zachvátil smäd. Nechcel svietiť ,aby nezobudil Sophie.Popri tej amnézii zabudol, že na štvrom schode je spráchnivetá podlaha. Podlaha sa prelomila a Alou dopadol hlavou na zem.
